Iste si každý z vás pamätá, ako zo škôlky putoval do školy. Prvé kroky cez bránu, ktorú teraz tak neznášate. Prvé slzičky, ktoré ste vyronili, keď pri vás vaša mama nemohla byť. A spoznávanie toho, čo je pre vás nové. Čítanie, písanie, hry inak, ako boli v škôlke, sedenie v lavici s niekým, napínanie zmyslov, čo hovorí pani učiteľka. Iste si to každý z vás pamätá, alebo mu to pripomína vaša mama. A kto stál pri vás, keď ste prešli cez bránu? Mama a u niekoho to bol otec...

A teraz - každý máte traumu z toho, čo sa bude diať, zase škola, zase povinnosti, učenie sa... No, také isté je to aj u mňa. Nechcela som, aby skončili prázdniny, chcela som ešte ostať doma na riti a sedieť pred počítačom telkou, sem tam sa doučiť pár 'zaujímavých' vecí, ktoré si ani nezapamätám a spomínať na to, čo bolo včera - Ale s mojou sklerózou vám aj poviem, čo včera bolo. Mo teraz si zase vybavte, že ste vošli do brány školy a mali ste zmiešané pocity. Cítili ste, že je to pre vás niečo nové, ale nevedeli ste, ako to potom znenávidíte. A teraz vám pridávam na telo pár šokov, pretože pár hodín - deň a pár hodín presnejšie - nás delia od toho, čo nenávidíme. Ale čo sme sa naučili, nezabúdame, len sa nám to nechce nejako vstrebať do mysli ... A príjemné spanie - posledný raz, čo si môžete poriadne poležať

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ygor  1. 9. 2007 21:02
Strasna konina teda aspon toho ze nenavidim, stredna bola napr uplne super

a ja budem spat dlho aj tak
Napíš svoj komentár