Ešte sa stretneme

Prst na perách,
tichý signál – niekto stojí vo dverách.
A v očiach sa len ligoce strach,
keď hľadím po oknách.
Pozerám sa dole, či tam nie si.
Ktosi cesto v izbe miesi
a ja som zase sama – kde si?
Pýtam sa sama seba, jediný môj najlepší si.
Srdce v krku, keď ťa nevidím.
Keď neprídeš – teba nenávidím.
Trasúce ruky – na tie hľadím,
bez slova si vlasy uhladím.
Počujem tiché hlasy,
ako keby na chodbe ty si.
Neskôr na to plač,
keď sa pozriem – čo je to zač?
No tá správa ma dostane na zem.
Chvíľu neviem – ako sa späť dostanem?
Nemôže to byť pravda, veď ty stojíš tam dolu.
Tak prečo mi hovoria niečo úplne iné – zdvíham hlavu.
Pomaly a isto sa preberám.
Vyskočím na nohy a na balkón bežím.
Oveje ma tichý vietor a kvapky si kvapkajú z neba,
keď ja beznádejne hľadám teba.
V očiach mám kúsok neba,
keď sa trhá a hľadá so mnou teba.
Keď sa mraky mračia ešte viac
a ja si pripadám ako splašený zajac.
V ústach cítim krv,
keď dopadám znova na dlážku.
Keď sa pozerám na to,
čo sa stalo.
Nechcem si pripustiť,
že si odišiel.
Postavím sa znova,
a podídem k zábradliu ako ty by si podišiel.
Pozriem sa dole,
siedme poschodie – skočím?
Pýtam sa sama seba a srdce si nivočím,
spomienkou na teba, na tvoje oči.
Po lícach stekajú mi,
slzy a okrem toho aj kvapky dažďa,
ktorý si lenivo kvapká,
a prší mi na moje spálené líca.
Bledá tvár a oči na stopkách,
keď leziem po zábradliach.
A zrazu ruka sa mi šmykne,
noha zabudne zábradlie obopnúť.
S pocitom radosti, že znova uvidím môjho anjela,
dopadnem dole a viac...

Zaznejú sirény,
bolesť spaľuje ma.
Nepočujem nič,
len sa chvejem – idem po teba!
Rozhodne ležím na zemi.
Podo mnou veľa krvi – nepomáhajte mi.
Hovorím sama sebe a otváram oči.
Pozerám sa okolo a zrazu neviem – zem sa so mnou točí.
Chcem vidieť znova tvoje oči.
Chcem znova počuť tvoj hlas.
Ten tvoj tón a melódia, čo ostala v nás.
Keď prvý raz,
si sa so mnou stretol.
A ja? Pomaly som sa zobudila,
chcela vidieť anjela,
ktorého mi srdce pridelilo.
A zrazu – je to všetko sen.
Už nikdy viac s tebou ja nebudem...
Nik mi nevedel pomôcť,
ten pád bol smrteľný.
O pár hodín dozneli sirény,
dopípal prístroj na srdce.
V ušiach zaľahlo
od plaču matky milujúcej
a v srdciach navždy ostal tieň,
že čosi sa stalo v ten deň,
keď havária vyžiadala si
život jej lásky.
A teraz?
Ja som teraz kdesi v nebi,
odtiaľ sa moja tvár ligoce
a ako voda sa v diaľ moja duša valí.
A zdraví všetkých navôkol,
som anjelom – ale nevidím teba...
Prišiel si do neba?
Či si ostal na zemi?
Nikdy si nemal taký pocit blažený.
Ako sa zobudiť zo sna – si bláznivý.
Ale ty sa nezobudíš,
kóma a pád –vezmú svoju daň.
Ty zaplatíš zaň
a znova sa stretneme...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu