Kedy?

Čierny lak,
skvie sa na nechtoch.
A čierne veci,
ktoré svietia v dňoch.
Čierne ústa,
namaľované ceruzkou.
A plné pery,
krvavou farbou pod.

Slzy...
Maskaru ničia
a pomaly dopadajú na dlážku.
Keď vidíš,
že čosi sa tu deje,
veľmi blízko, veľmi zlé...

Keď cítiš,
že pomaly ti dobrá nálada frčí kdesi v diaľ.
Aj s tým autobusom, ktorý priniesol žiaľ.
Šofér dvere otvoril,
vtedy si čosi mne hovoril,
vtedy tá nálada vyprchala...
Bolesť!

Bolesť! Nepreniknuteľný pocit,
bolesť! A nenávisť v srdci...
Slzy...
Zase padajú po lícach,
na zem a v tichosti ich prikrýva prach.
Keď si sadáš,
keď stojíš,
keď padáš na kolená a neostávaš v stoji...

Nie!
Krič! Z plného hrdla!
Nech to aj bolí.
Nech vieš,
ako ti ten čas pekne stojí.
Ako by si ho vrátiť mohla?
Keď ťa zmáha bolesť,
v hrudi a v srdci ti zúri vojna...?

Nie...
Šepkaj! Aby ťa nik nepočul.
A ticho sa ponosuj tvojej láske.
Že nie vždy bolí len bolesť z lásky,
ale niekedy aj krásny pocit vyprchá,
keď sedíš na stene a myslíš si, že si obyčajná mucha.

Nie...
šepkaj si a krič pri tom do diaľav,
že nie si len spomienka boľavá,
že nie si len sen,
si niečo viac,
to mi ver...

Maskara...
Ticho doslúžila
a čierne čiarky ostali ti z nej.
No na perách chýba ten zvyčajný úsmev.
Stojíš na ceste, na rázcestí.
Dívaš sa pred seba,
kedy tvoj zákerný čas,
konečne skončí...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu