ako sa pomaly plazia pri tebe?
Cítiš ten závan bolestí,
čo v hlave ti drieme?
Cítiš na dlaniach ten oheň osudu,
ktorý pomaly vyhasína?
V tom plameni bola moja jediná sila.
V tom závane vzduchu som cítila seba.
Pri počutí tých slov dávnych hlasov,
pomaly vstávam a kráčam v diaľ.
A za mnou?
Za mnou ostáva len smútok
a žiaľ...
Pri počutí tých slov dávnych hlasov.
Dupkom vstávajú chlpy.
Pri cítení závanu duší,
ktoré opriadla bolesť pavučín...
Pomaly kráčam snom.
Pri bolestivom úsmeve, ktorý vidím,
pomaly pridám plyn.
Stúpnem na pedál a ten sa vzdiali,
ako zamračený deň...
Keď cítim kvapky na mojich rukách,
studené a chladné.
Vtedy ma napadne, že nikdy nezabúdam.
Osud už dávno splietol svoju pavučinu,
trofej som už dávno stratila.
V živote bol len plameň ohňa osudu
moja jediná sila.
Preto som s láskou vzala tú bolesť do svojich rúk.
A v kalichu udusila plameň dvoch sŕdc.
Čo láska vzala, to vietor dal,
ale nikdy viac
už nezavial...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
devilgirl
4. 10.októbra 2007 14:40
fuuuha dalsie zaujimave dielko najviac sa mi paci to ,,Vtedy ma napadne, ze nikdy nezabudam"
Napíš svoj komentár