Pravda, či klam?

Neklam mi,
keď sa ťa niečo pýtam.
Neklam mi,
keď od teba čosi vítam.
Neplač,
keď dostaneš za ucho.
Neplač,
keď sa ti dostane málinko.
Veď sa pozri okolo seba.
Máš život šťastný, nie je čo dodať.
Pozri sa na televíziu,
čo tam vidíš?
Filmovú raziu?
Nie, vraždy, s ktorými sa stýkavaš každý deň.
Keď vidíš, ako padá kamsi kameň.
A potom sa so slzami v očiach pýtaš,
načo to je dobré, veď tá bieda...
A hlad, ktoré krajiny pustošia.
Prečo sú vojny?
Prečo niečo tak nádherné nivočia?
Veď rodiny prichádzajú o svojich ľudí stále,
keď sa im otvárajú brány na kostole,
keď sa s búrlivým krikom priženú vojaci
a neuvedomujú si, akú chybu robili.
Oni neumreli v boji,
oni neumreli dnes.
Oni nepoznali biedu,
nevedeli, čo je to bolestná strata a nevedeli, čo je to stres.
Síce vyrastali v prísnom režime.
Ale my za to žime.
Nemôžeme sa prizerať na vás,
ako sa moríte v boji za nás.
Je to pravda – ale na čo vojna?
Veď tá bolesť je väčšia ako ona.
Veď ten ukrutný strach je horší ako priepasť.
A tá bolesť v srdci každého z nás...
Preto už prestaňte!
Na boje niet čas.
Nájdite si lásku,
pochopte, že ste jeden z nás.
Je to pravda, či len ďalší klam?
Pýtajú sa viacerí, keď zamierili k vám.
V znamení pol mesiaca, šepkali niektorí,
že narodili sa všetci lektori.
No nik nemohol vedieť,
ako sa to skončí.
Veď vojna za vojnou – túto krajinu ničí.
PRESTAŇTE!
Utrpenia je už dosť!
Obzrite sa za seba!
Nevidíte, máte len svoju hrdosť!
Vás huckajú proti nám,
my sa len prizeráme – ach, ten žiaľ!
Nestačí vám ten strach o rodinu,
keď sa zemetrasenie, tsunami, tornáda priženú každú chvíľu?
Je to len zbytočný stres a strach,
prečo nemáte oči na stopkách?
Prečo nepomáhate tým, čo to najviac potrebujú?
Veď teraz pozrite dozadu.
Aký svet by bol nádherný,
keby vojny nieto.
Kedy sa s láskou žiaden žiarlivec neplietol.
Keby ste sa zahľadeli všade okolo vás.
Bolo by to zlé, keby nebol ten smútok a strach?
Je to pravda, žiaden klam!
Žiadame vás – prestaňte s tým, už aj!
Bolesti a nenávisti už je na svete dosť.
Prečo sa nebáť a z boja neujsť?
Veď predsa aj vy ste jedným z nás,
keď sa pozriete – padá dážď.
Ten zmýva vaše myšlienky hanebné,
zmýva i tváre zašpinené.
Snaží sa vzkriesiť vo vás žiaľ,
ponúknuť vám miesto a bežať v diaľ.
Prestaňte už sokovia medzi sebou súperiť.
Ste z jedného cesta, tak načo ten dych?
Tak načo toľko krvi bolo preliatej,
keď z toho VY aj tak nič nemáte?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu