Môj svet zahalila temnota.
Rýchlosťou sťa vietor,
čo premýval kúty mojej duše.
Padá dážď...
Môj sen stratil sa v prázdnote,
čo pomaly rozletela sa po svete
a dopadá na kúsky mojej holej kože.
Padá dážď...
Ja dívam sa po svete,
po okraji svojich myšlienok snažím sa ísť
a usporiadať si mozaiku pocitov...
Padá dážď...
Ako slzy dážď mi obmíva tvár,
krvavé stopy zmiešané s dažďom za mnou ostávajú,
keď nevládzem ďalej ísť.
Potichu prší a dážď na mňa dopadá...
Bez teba je svet ako prázdna ohrada,
kde ľudia sú zavretí sťa divé zvieratá.
Padá dážď...
A ja stále netuším,
čo odomňa čakáš.
S čím pomôcť ti mám, kým odchádzaš.
Potichu prší...
Ja plačem a ťahám sa k tvojej duši.
Kamene však ťažia ma na pleciach.
No temnotou kráčam. Aj keď sama...
V snoch.
Svet v temnote, ja sa potkýnam.
A stále prší, stále na mňa dážď dopadá.
Ja padám s ním, s nami rajská záhrada.
Ja potácam sa svetom, sťa opilec.
Ja plačem a kameňov na pleciach sa zbaviť chcem.
Ja utekám, i keď v tvojich očiach vlečem sa.
No stále ma pália tvoje slová.
Stále vidím, ako tvoje oči slzy ronia.
Stále sa snažím pochopiť...
Tvoje zlé sny, čo odháňam.
Nech ty máš to, čo si stratila.
To, v čo si dúfala.
V čo si verila.
A to, čo ako jediné ťa sklamalo.
Potichu kvapká dážď...
No ja sa stále nevzdávam!
Možno, že ujdem pred svetom,
ale s tebou ostávam.
Potichu prší...
A keď dážď v tekutej forme prestane padať z neba,
možno, že konečne prestanem hľadať teba.
Možno budem hľadať šťastie, lásku.
Možno mi láska prinesie želanú spásu.
No zatiaľ každý deň vstávam...
A trápenie...?
Trápenie neprestáva...
Potichu pršať prestáva...
A s dažďom ustali moje kroky.
Môj tichý plač doznel temnotou,
preberám sa zo sna, čo si ma privolal.
A ráno trápenie začína odznova.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
21. 3.marca 2010 12:07
Veľmi veľmi krásne Mati... priam nádherné.
Napíš svoj komentár