Vlak=smrť

Ticho, ktoré sa zarezáva tmou.
Šepot, ktorý lomcuje mnou
Slzy, ktoré stekajú mi po lícach,
keď som sama, a keď bolí čas.
Znova zastal v nás.
Keď slovko ľúbim ťa vyrylo v srdci ďalšiu dieru,
kým si ma prijal za svoju.
Pomaly si sa priblížil-
S úsmevom sa ma nabažil.
Potom sa otočil...
A už len boli počuť stekajúce slzy po lícach.
A na ne mi sadal ešte i prach.
Keď som stála ako tĺk, kľučka na dverách.
Potom sa konečne moje nohy pohli,
smerom na koľajnice – žeby ma premkol strach?
Hľadím pred seba a bez premýšľania rozbieham sa,
keď zrazu mnou prejde kosa.
Zastavím sa a obzerám sa.
Kde si? Pýtam sa.
No nikde ťa nevidím – chcem ťa späť.
Navždy utíchne
pre mňa svet.

Bez teba sa nedá žiť,
bez teba neviem byť.
Ale s tebou je svet iný.
Keď sa smejú, smeje sa i my.
Keď sa ľutujú, robíme to i my.
Keď sa objímajú, už dlho sme vo svojom objatí,
kým nás akási vlna neroztratí
a v srdciach nebudeme mať pocit prekliaty.
Kým sa pozerám do hlbín zeme,
ty utekáš – kamže?
Už ťa nevidno,
mne odzvonilo.
Pískať neprestane vlak
ani chvíľu.
Usmejem sa naposledy a prejdem celú trávu.
Pozriem sa do svetiel idúceho vlaku.
Zavriem oči prejdem na koľaje.
Usmeje sa „To srdce bolo tvoje“
zašepkám vetu a zrazu je bližšie.
Vlak – no nezastavím ho.
Ostávam stáť, rozpažím ruky.
Usmejem sa do diaľky
a zakričím tvoje meno.
Vtedy už netrápi ma,
čo sa so mnou stalo.
Ostala som bez života – bola som len tvoja.
Raz sa uvidíme, láska moja...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu