Možno ma zavedie do situácii,kde zistím,že len dúfať nestačí.Že si treba ísť za svojím snom a bojovať. No ja to už dávno viem.Nuž som tak zbabelá,že radšej sa budem flákať vo svojích predstavách a snívať o veciach,ktorésa nikdy nestanú.
Takáto ja som. ZBABELÁ. Možno v niektorých veciach nie,ale v tomto áno.
A dokonca som zbabelá si to aj priznať. Ale to sa už stalo.
Som zbabelá vyhodiť ho zo života.Z mojej hlavy. A aj keď sa už odhodlám,
nejde to. Ale o čo teraz ide? O to,že ho neviem vyhodiť na vrakovisko starých trápení,vecí a zlých (dobrách) spomienok,ktoré už do môjho života nepatria?
Alebo ide skôr o to,že sa ho nechcem zbaviť?
1.Myslím,že sa ho zabiť len tak nejde.
2.Myslím,že sa ho zbaviť nechcem,pretože ho potrebujem.
On je ako droga.Moja vlstná osobná značka heroínu.Chcem žiť bez nej,no nejde to. Stále ho potrebujem cítit pri sebe.Dotýkať sa ho.A toľkokrát sa s ním zahrávať,pokiaľ sa nepopálim a nespadnem na nekonečné dno trápenia a bolesti.
Zahadzujem sa s jedným chalanom asi pól roka a pritom hneď od začiatku viem,že nemá záujem.No stala sa z neho moja vlastná droga a teraz neviem či je to láska čo ma k nemu priťahuje alebo ten pocit,ktorý zažívam keď som s ním. A zas nič neviem a chcem odpoveď ale na toto mi nik neodpovie. A tak sa vrtam v myšlienkach ďalej,kým nenarazím na ďialší zádrhel,ktorý ma možno raní.Už ma dokonca bolí aj rozmýšlať.Pretože sa bojím,že prídem na niečo,čo ma položí na kolená.
Ale nie som až taká zbabelá aby som sa nepostavila a nekráčala svojou cestou ďaľej...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár