...Boli to tie najhoršie útrapy, aké mladé ženské srdce môže mať. Blížil sa koniec školského roka a moje srdce, hlava, duša aj oči, boli zaujaté niečím úplne iným ako by mali byť. Sammy...
-Sammy prečo musíme byť iba kamaráti? Ľúbim ťa viac ako tvoja vlastná matka! ! !
-Ria, dobre vieš že aj ja ťa ľúbim, ale ja....nemôžem, proste nemôžem. Ja ti to neviem vysvetliť..nechcem aby si plakala, mrzí ma to.Som idiot.
-SI idiot...tak mi povedz ako to bude dalšie dva roky.Chodíme spolu do triedy...Budeme sa obchádzať, maximálne zdraviť, a doma bude každý z nás rozmýšľať čo robí ten druhý? ! Tie dva roky nič neznamnenali?
...mlčal. Vždy mlčal. Nemal argumenty, nevedel povedať čo také strašné sa stalo, že sa na mňa nedokáže už ani pozrieť, ani sa ma dotknúť, iba mi so slzami v očiach povedať, že ma ľúbi a mrzí ho to, ale on NEMOŽE.
On NEMOHOL, ale ja som MUSELA. aspoň strokrát som si priala aby to bol nejaký idiot, ktorého telefónne číslo si vymažem a nebudem ho musieť už nikdy vidieť, ale nebolo to tak.Bol tam.Bol tam každé ráno keď sme šli do školy, bol tam celý deň v škole. Stále sedel za mnou a kažým kúskom duše som si priala aby sa na mňa pozeral.Aby si všimol ako mi od plaču nadskakujú ramená a aby VIDEL dôsledok svojej nerozhodnosti.Stále som mala pred očami ten teplý letný večer. Bol to môj malý neskúsený Sammy, ktorý ma veľmi nesmelo chytil za ruku v parku, triasol sa.Bol nervózny a iba neviditeľnou rečou tela mi vravel čo mám robiť.vstala som a postavila sa pred neho. Svojími chlapčenskými ručičkami sa dotkol mojich vlasou a zasa sa nevedel pohnúť dalej, iba sa mi pozeral hlboko do očí. Bolo to krásne...panenské...pomaly som sa priblížila k jeho perám.K jeho veľkým hrubým nádherným a teplým perám.Urobil to isté a nežne, akoby sebavedomo ma objal a bozkával. Jeho pery nesyčali vášňou, voňali láskou a nevinnosťou...bol to jeho prvý bozk.Áno...vtedy to bol môj malý Sammy.
a teraz mlčal...hlavu mal upretú na hodinky.Nie však kôly času, potreboval záchytný bod, aby sa nemusel pozerať na mňa.
Takéto rozhovory sme viedli týždeň čo týždeň.Sammy stále mlčal a mlčal..mlčal čoraz tichšie. A ja som stále plakala a plakala...plakala som čoraz hlasnejšie.Boli to míľové kroky, akými sa mi vzďaľoval. Ale už prešiel príliš dlhý čas... the Game is over-vravel každý. "Vzchop sa! ! ! Je to magor! ! ! "...ale on nebol.Nebol zlý, nezlomil mi srdce schválne.On iba mlčal a nemohol nič urobiť.
Po istom čase som si uvedomila, že čas nezastal. Čas stále plynul a letné prázdniny klopali na dvere. Moje srdce sa hojilo veľmi pomaly, pretože moje oči boli nútené sledovať ho deň čo deň.Ale šlo to.Svoj smútok som ako vždy zapíjala alkoholom, zabíjala dlhými behmi popri rieke, tónmy krásnej hudby a hodinami presedenými pri monitore počítača.Každú noc. Vraví sa :"Načo sa trápiť kôly jednému človeku, keď na svete ich je daľších 6 miliárd? "....áno, ľudia, to je to čo teraz potrebujem.pozrela som sa doľava doprava a za seba. Nikde nikto.Sama v trojizbovom byte, noc čo noc a nikde nijaký ľudia.Tak som samozrejme zvolila alternatívne riešenie, Pokec.sk .Tisíce ľudí, na pohľad každý rovnaký a v skutočnosti každý úplne iný ako sa zdá. Samé falošné fotky, samé falošné informácie o samých falošných ľuďoch...prezerala som si ich snáď 1000. a v tom som uvidela JEHO...
na tú fotku nikdy nezabudnem, ani na to ako som ju prvýkrát uvidela."toto snáď nieje ani človek" pomyslela som si.jediná myšlienka čo mi napadla hľadiac na tú fotku bola....HAVRAN.Dodnes neviem prečo. Tú bledú pokožku bolo len ťažko rozoznať od snehobieleho pozadia na fotke. čierne tričko, krivý nos a vlasy jemne zakrývajúce oči.Fotka bola rozmazaná, ale napriek tomu z nej vyžarovalo čosi, čo mi nedalo príležitosť odtrhnúť od nej oko. Vyžarovalo z nej nniečo ako bláznivosť, smútok, radosť, serióznosť , zmysel pre humor a chuť zabíjať zároveň. Po prečítaní profilu , ktorý skrýval pár veľmi vtipných článkov som si všimla, že tento HAVRAN píše aj na plochu. Veľmi málo, ale písal a tak si získal moju veškerú pozornosť a po chvíľke premýšľania, som začala nadväzovať kontakty. Netuším o čom boli naše prvé rozhovory, viem len, že havran bol strašne milý, vínimočne inteligentný, prirodzene vtipný, a veľmi komunikatívny. Prehodili sme deň čo deň aspoň 2-3 slová a po niekoľkých týždňoch nasledovala výmena ICQ čísiel. Nenútená konverzácia, v podstate o "počasí" ale vždy soms a na ňu tešila. V jeden večer, po dosť zlej hádke so Sammym a po pár tatranských čajoch som prišla zase raz domou znechutená životom. Môj havran bol on-line a ja som sa s mojimi promile v krvi začala žalovať. Povedala som mu všetko o tom, aký je Sam nerozhodný a ako mi srdce puká túžbou vrátiť čas o rok späť a byť s ním zasa šťastná. Bolo to prvý raz čo sme viedli hlbšiu konverzáciu.Havran bol ako vždy veľmi milí a hneď spravil to čo som potrebovala, poľutoval ma a dobre na Sammyho ponadával. Cítila som niečo, čo mi hovorilo, že ten chlapec to nerobí iba zo slušnosti.On ma naozaj počúval! Zrazu som cítila, že niesom sama. Vždy keď sa na mňa Sammy čo i len škaredo pozrel, môj havran bol on-line aby som sa šla vyplakať. odvtedy boli naše konverzácie stále hlbiše a hlbšie a dlhšie a dlhšie.Nejako som si na prítomnosť toho záhadného havrana zvykla.Letné prázdniny boli v plnom prúde a mne a Sammymu začalo svitať na lepšie časy.Zistila som, že ak človek niekoho naozaj ľúbi, má rád jeho spoločnosť. a keďže Sammyho spoločnosť som najmenej na nabližšie 2 roky mala istú, prestala som sa trápiť nad "oficialitami" a povedala som si že sa budem snažiť vychádzať s ním ako s človekom na ktorom mi záleží, nie ako na ktorom som závislá.Už som totiž nebola.Potrebovala som chvíľu aby ma niekto počúval a havran tu bol vždy pre mňa.Po istom čase sme sa od jeho havranej fotky presunuli k dalším. Bol pre mňa stále zaujímavejší a zaujímavejší. Keď som prvýraz uvidela detailne jeho tvár na fotke, okoktavela som.Tie oči...preboha...tie oči....nikdy som nič také nevidela. Sýtejšie zelené oči snáď ani neexistujú.A ten pohľad.nebezpečný a krutý.A pritom štýlový a jedinečný.pri spomienke na tú fotografiu mám dodnes zimomriavky.Zdalo sa, že na mojom havranovi neexistuje jediné negatívum.Bol dokonalý.Naše rozhovory do neskorých letných horúcich, i daždivých nocí sa stali obsesiou. každú noc.Naše konverzácie začínali o 23:00, s mojím príchodom domou končili o 3 ráno krásnymi rozlúčkami.Cítila som jeho prítomnosť zrazu všade.Bolo to krásne, ale nevedela som ako to všetko vníma on.Nevedela som ako veľmi si a mňa zvykol, nemala som poňatie za čo ma pokladá.Už dávnejšie som si všimla že trávi za počítačom väčšinu svojho času, a preto som si myslela, že takéto rohovory musí určite viesť s desiatkami ľudí a niesom u ňho teda ničím výnimočná. Jedného večera v to isté leto, sme s kamošmi vymýšľali plán na večer.Majtík mal voľnú chatu tak sme sa rozhodli že celá partia sa z krčmy presúva tam . Chata bola pri vode. Všetci sa vnútry skvelo zabávali opojení alkoholom, no ja som po nejakom čase musela vypadnúť von , nadýchať sa čerstvého vzduchu a pozrieť sa na mojich najlepích priateľov - HVIEZDY.Ľahla som si k vode a sledovala ich.Rozmýšľala som nad krásami života, no moje myšlienky sa neupriamovali na nič konkrétne. Predstavovala som si Californiu, nádhernú pláž a hudbu...to všetko sa mi zlievalo dokopy a napadali mi krásne mšlienky.Život bol jednoducho nádherný.Nevedela som, čo ma po toľkom trápení so Sammym dokázalo tak nadchnúť ale neskutočne som si tento pocit užívala. Bola som....ŠŤASTNÁ.Netušila som koľko času prešlo, odkedy tam opojená alkoholom ležím pozeraúc na hviezdy a užívajúc si svoju náldičku.Prišiel po mňa Sammy...
-Riuš už je neskoro, ja tu dnes v noci prespím a aj pár dalších ľudí, tak ak chceš tak zavolaj mame a vybav si to.
vstala som, trocha som vytriezvela, prechádzala som sa a nakoniec som zavolala mame.Po tom ako mi schválila môj nocľah u mjatíka na chate sa zábava znova začala.Poháre sa plnili, ja som ich vyprádzdňovala.Bol to skvelý večer...Celú noc sme presedeli na terase, pozerali na hviezdy, pili a rozprávali sa. Nespala som ani sekundu.Noc som si chcel užiť naplno...ráno, som však mala dosť veľké výčitky kôly mame, vedela som že mama nespala v noci ani sekundu, pretože som nebola odma. Tak som sa rozhodla pre skorú rannú predchádzku domov sama. bolo asi 7 hodín ked som vyrazila.Doma ešte všetci spali a kľúč bol z druhej strany vo dverách, tak som nechcela nikoho budiť, sadla som si pred vchod a myslela na predchádzajúci večer...domou som sa dostala tak o 7:45.oddýchla som si, dala som sa dokpy a o nejaký čas na to som zapla počítač. Zrazu mi začali po icq lietať správy od môjho havrana...úplne som naňho zabudla.
-HEJ! ! ! si ok? ! žiješ? !
-áno som v úplnom poriadku, čo sa deje? ...
- ja len, ... celú noc si sa tu neukázala.Bál som sa o teba...
Nedokázala som sa ubrániť úsmevu.Bol strašne zlatý. a ten pocit...niekomu som chýbala.NIEKTO SA O MŇA BÁL! ! ! smiala som sa, nahlas a zreteľne..a popri tom som plakala. Ach ten pocit...Vysvetlila som havranovi čo sa dialo predchádzajúci večer aby sa prestal strachovať.ďalej náš rozhovor prebiehal úplne bežne.Bol dlhý a zábavný.No ten pocit z jeho reakcie, vo mne niečo prehĺbil.Mala som toho temného a dokonalého havrana stále radšej a radšej...
za nejaký čas začali jemné flirtíky.Nepamätám si na ne celkom zreteľne. Začali sme jeden druhého rôzne oslovovať. Nakoniec sa tieto prezívky ustálili.Ja som bola pusa a on bol môj slimáčik, Robkáčik...milovala som písať tie slová.Bolo to skvelé. Trávila som s týmto neznámym a predsa dôverne známim Havranom viac času ako so Sammym.Sammy začal po istom čase žiarliť. Zistila som však, že ma to vôbec nezaujíma, nespôsobuje mi to rozkoš ani radosť. Tento fakt ma donútil rozmýšľať nad dôvodmi...že by som iba stratila záujem o ňho, alebo som nadobudla záujem o niekoho iného? ? ? ...že by tento človek, ktorý žije 400 kilometrov odomňa, dokázal niečo tak obrovského, a získal moje srdce odliadnuc od dialky ktorá nás delila? ...
po nejakom čase nasledovali prvé telefonáty.Na ten úplne prvý nezabudnem nikdy. Boli asi 2 hodiny v noci, keď som sa vrátila z mojej milovanej oldies party , zasa raz troška poznačená alkoholom, čož mi v podstate dodalo odvahu vytočiť jeho číslo.
-Ahooooooooooooooooooooooooj! ! !
-Ahoj, Pusa.
ach...mám v očiach slzy keď si spomeniem aký bol nadšený. Jeho hlas, bolo v ňom niečo čo sa nedalo nemilovať. ten rozhovor trval asi hodinu...pamätám si ako som ležala na gauči, jednou rukou som držala telefón pri uchu a druhou cigaretu.popoľník som mala položený na bruchu a s nadšením som sa venovala mojmu telefonickému rozhovoru. Odklepla som popoľ do popoľníka no z cigarety mi vyskočila iskra, ktorá dopadla na moja najobľúbenejšie tričko a vypálila na ňom dieru. Za iných okolností by som za takéto niečo vraždila...No bolo mi to úplne jedno, počúvala som ten krásny hlas v telefóne ako mi vraví "Pusa.." a nič iné pre mňa neexistovalo.Ani nasledujúce dni nie....Žila osm v inom svete.Stále som sa usmievala a prekypovala som energiou.Netrápilo ma že Robert bol 400 km preč. Bol stále TU , vedľa mňa.Každú noc som cítila teplo vedľa seba.Vravel vždy to isté...boli to mesiace plné tepla.Bol to čas strávený snívaním. Snívali sme o tom, aké by to bolo, naozaj vedľa seba zaspávať, cítiť teplo a dotyky.Túžila som sa pozerať do tých zelených očí každý deň, a cítiť jeho krásne telo na mojom, každú noc. Deň čo deň sme spriadali plány čo bude, keď sa stretneme.Noc čo noc sme sa stretávali v snoch a celé noci sme sa v nich milovali...Sen. Žila som svoj SEN...
Trvalo to strašne dlho.Mesiace...začala škola, no ja som stále iba snívala.Nechodila som do školy zničená, chodila som tam s radosťou, pretože vždy keď som sa vracala zo školy domov, vedela som, že tu ne mňa niekto čaká.čakal na mňa každý deň.Neurobili sme ani krok bez toho aby o tom ten druhý nevedel. Chodili sme spolu, žili sme spolu...akurát 400 kilometrov od seba.
Nič však nieje navždy ružové.Nikto nikdy nezistí kde presne nastala chyba. Isté je, že som sa o jeho odchod pričinla mojím správaním vo veľkej miere ja sama.S lásky a snívania som sa dostala do fázy, keď som si myslela že Roberta vlastním.Chcela som ho iba pre seba a vedela som že je iba môj.No žila som v strachu, že je daleko, nemôžem ho kontrolovať a bála som sa že mi ho ukradne nejaká iná, možno krajšia, možno lepšia no URČITE reálnejšia osoba ako ja... takýmto spôsobom sa zo zamilovanej žaby, stala žiarlivá hyserická MANŽELKA.Dusila som ho a bola som urážlivá a zlá. Pritom som mu vždy dôverovala.Dôverovala som mu. Keď sa nad tým teraz zamyslím, tak moje scény chceli dosiahnuť iba jedno - jeho maximálnu pozornosť. " aj negatívna reklama, je reklama". Prerátala som sa...to ako strašne ho milujem som mu opakovala stále dookola, takisto to že sa bojím že oňho prídem. Kopala som si vlastnú jamu.Už mi to došlo. Žiarlila som na každú bytosť ženského pohlavia ktorá sa okolo neho obšmietala a mala som chuť vržadiť, keď si s nejakou pipkou písal...bolá som zlé, zlé dievča.Robert začal ako prvý z nás dvoch, realistickejšia rozmýšľať nad tým, či tento "vzťah" má nejakú nádej. No dnes už viem, že keby som toľko nežiarlila, nebolo by to prišlo až tak skoro. Cítila som že ho strácam, dusila som sa vo vlastnej šťave, stressovala som, a čím viac som stresovala tým boli moje reči prudšie, násilnejšie a škaredšie.Tieto reči, som oľutovala vždy hned na to ako som ich napísala, ale keď som sa rozhodovala či ich písať, niečomi hovorilo, že sa musím vyzúriť a musím to napísať. čím viac som ľutovala, tým väčšiu úzkosť som cítila. Už som si skoro nepamätala život...normálny život bez tejto imaginárnej lásky...a preto, keď som cítila že ochádza, bola som stratená. Bola som zo dňa na deň horšia a horšia. Uvedomila som si , že sa stalo niečo, čo som nikdy nechcela dopustiť, a modlila som sa k niekomu tam hore, aby sa to nestalo NIKDY.Ako už viete, na začiatku mi Robert utieral slzy, kôly tomu ako mi Sammy ubližoval.Teraz to bol Sammy, čo ma objímal v parku, každý deň a držal vreckovku a utieral mi slzy z líc a mal sto chutí Robertovi rozmlátiť papuľu. No mne to nepomáhalo...s Robertom sme sa hádali stále častejšie a častejšie. Až to proste jedného dňa prasklo.Nikdy na tie lsová nezabudnem....
-Už mi to došlo Ria, my dvaja sa k sebe absolútne nehodíme....
Pred očami sa mi zahmlelo a chytila som sa stoličky.Neverila som tomu, že je vôbec možné aby človek ktorý mi pol roka vravel "Pusa ľúbim ťa..." mi teraz napísal TOTO. Nevedela som čo robiť. Schmatla som bundu a vybehla som von.Bežala som, ani som netušila kam. Proste som bežala.Plakal a bežala a snažila som sa nemyslieť na tie slová."Toto nieje možné...sníva sa mito..zajtra sa prebudím a bude ma čakať znova ten milý zlatý Robert akého som ho poznala pred tým a zasa mi povie len Pusa ľúbim ťa..." Netuším kedy, ani ako som prišla domov. Viem len, že vtedy sa premňa začalo ozajstné peklo na zemi. Naše rozhovory boli stále redšie, bledšie...Robert sa snažil vyhýbať téme o nás dvoch...a vlastne ani neviem či na to vôbec niekedy potom myslel, alebo či to uzavrel ako kapitolu a nikdy viac sa neobzeral zo dňa na deň, no ja som nemohla. Preplakala som týždne, mesiace.Bol to čas plný ticha a chladu.
Keď sa človek zaľúbi v ozajstnom živote a potom sa to skončí rozchodom, má tu priateľov, ktorý mu pomôžu.Pomáhajú mu a po nejakom čase bolesť zmizne.No toto bolo iné.nemal ma kto podržať.žila som totižto vo vlastnom svete plnom ilúzií a snov, ktoré nechápal nik. Jediný kto do môjho vzťahu s robertom ako tak videl bol Sam.No prestala som mať po nejakom čase potrebu vykričať do celého sveta že Robert je hajzel...Nie.len som sedela a každú noc preplakala pri myšlienke naňho a pri jeho fotke na monitore.Neviem prečo hovorím v minulom čase.Vlastne plačem aj teraz, a vlastne plačem zakaždým keď vidím jeho tvár. Nedokázala som ho dodnes dostať z pozadia môjho monitora, a tobôž nie z môjho srdca ani mysle.
Po nejakom čase sme prestali komunikovať úplne. Niekedy pochybujem že ten človek ešt evie že existujem. Niekedy pochybujem, že si pamätá moje meno...Viem, že sám od seba mi už Robert nikdy nenapíše.A ja sa cítim príliš trápne na to , aby som mu napísala ja. Keby voči mne cítil aspoň nenávisť..ale on necíti nič. Zabudol a nerieši. Problém je, že ja dodnes žijem v mojom svete iba s ním...a niekedy samú seba prichytím, ako sa pozerám na monitor a čakám kým mi napíše...ale on nenapíše.už nikdy nenapíše.už nikdy nenpíše...Už nikdy.
A preto moje srdce navždy ostane drevennou chatou, od ktorej si mal kľúč, Robert.No namiesto toho aby si ním odomkol zámok, si na dvere môjho srdca vyryl hrubými a hlbokými písmenami nápis:
"BOL
SOM
TU"
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
li byť spolu sa stretnú