Zopár sviežich myšlienok z prechádzky popri Dunaji ⬇

nazval som to:

HLAS MŔTVEHO BLOGU

Ty tomu nerozumieš. Vravíš, že zhadzujem sám seba. Vravíš, že sa robím pred druhými horším, že je to self-shaming či čo. Nerozumieš tomu. Podľa teba by sa mal človek cenzurovať, neodkrývať masku... neukazovať svoju nízkosť, svoju slabosť a svoj strach. Nič nechápeš. Nemám ti to za zlé. Nehnevám sa. Si ešte dieťa. Nevidíš jasne.

Ja sa chcem zo svojho smútku vysmievať. O to mi ide. Chcem ním pohŕdať. To je môj cieľ. Dá sa to spraviť tak, že necháš vyplávať sračky na hladinu. Znova a znova. Koľko krát je treba. Prúd ich nakoniec odnesie ďaleko od nás, uvidíš.

Nepotrebujem svoje sklamania ututlávať vo vnútri ako niečo vzácne. Nebudem nič skrývať. Na čo ? Aby to vo mne rástlo ako rakovina? Chyby, čo som spravil... spomienky na dávne lásky, na vyblednuté túžby a nesplnené sny - to netreba chrániť. Zbav sa toho svinstva. Chce sa mi grcať, keď vidím tvoje malátne nohy zaťažené sentimentom k minulosti.

Že to nejde? Skús tragickú formu. Možnosti tu sú. Poplač si, keď chceš. Každý podľa temperamentu. Poplač si, ale ako lev. Nenávisť ako hlavná ingrediencia sĺz. Bez súcitu so sebou samým.

Ja som povyšenecký človek. Som aristokrat, preto si radšej vyberám výsmešnosť. Moje nohy sú ľahké. Bradu mám vždy vysoko. Ako Maria Antoinetta cítiac sa nadradene ešte aj keď kráčala na tribúnu s gilotínou. Pýcha je dar.

Zastávam názor, že skutočná prehra a peklo s ňou spojené, má melancholický charakter. To ma desí. Ja mierim radšej do ohňa. Chcem sa nasýtiť. Idem si po život. Som stále mladý, takže to môžem spraviť agresívne. Niekedy formou slov, v predstavách, ako sa hovorí. Niekedy sa uchýlim k činom.

Usmievaš sa... v poriadku. Že sú to žvásty... no a? Je to zadarmo. Nikomu tým neubližujem. Sú to len vety. Keby sa z toho malo oslepnúť, už som dávno slepý jak patrona. Ty nič nechápeš. Si ešte dieťa.