Telefón vo vstupnej hale zazvonil a Jennifer sa rozbehla zdvihnúť ho. Vôbec netušila, kto by mohol v takúto neskorú nočnú hodinu volať. Bolo už predsa pol jedenástej a okrem toho, v rodine Foxových bolo zvonenie telefónu dosť neobyčajné. Keď sa náhodou ozval telefón, vždy to bola iba nejaká Jenniferina kamarátka alebo starí rodičia. Jej mame totiž nikto nezvykol volať a otec s nimi nežil už asi desať rokov. Opustil ich, keď mala Jennifer 5 rokov, pretože si už jednoducho nerozumel s mamou a našiel si novú priateľku. Svoju dcéru však pravidelne navštevoval, dokonca ju brával k sebe na prázdniny.
„Áno?“ Jennifer zdvihla slúchadlo. V ňom sa ozval známy hlas jej najobľúbenejšieho bratranca Toma: „Mám super správu...“
„Tak to vyklop. Čo sa stalo?“ netrpezlivo sa spýtala.
„Zajtra prídem do Cornvillu. Mimochodom, prepáč, že volám tak neskoro, ale tiež som sa to dozvedel až teraz. Je to super, nie?“
Jennifer sa úprimne potešila. Toma mala naozaj veľmi rada a nemali veľa príležitostí na stretnutie, keďže bývali dosť ďaleko od seba.
„A kedy prídeš?“ spýtala sa.
„Hneď ráno, asi okolo pol ôsmej. Oco ide na nejaké stretnutie na víkend, tak navrhol, že ma odvezie. A dúfam, že môžem... Pre istotu sa opýtaj mamy.“
„Tá už spí. Ale určite ti dovolí prespať.“
„Výborne. Takže zajtra o pol ôsmej som tam ako na koni. Zatiaľ sa maj.“ rozlúčil sa Thomas.
„Aj ty sa maj. Uvidíme sa zajtra. Ahoj.“ položila slúchadlo a prešla do kúpeľne. Pozrela do zrkadla a usmiala sa. Rýchlo si umyla zuby, nastavila budík na siedmu a zaľahla do postele. Z maminej izby sa ozývalo tiché chrápanie. Jennifer sa cítila trochu hlúpo. Nebola si totiž istá, či jej mama dovolí Tomovi, aby prespal u nich. Nemala ho totiž veľmi v láske, hoci to bol jej synovec. Asi preto, že na jej vkus bol dosť bláznivý. Keď nedovolí, nič sa nestane. Pôjdu spolu stanovať niekde k vode. Vlastne, to je výborný nápad. Pomaly sa jej zatvárali oči. Po dnešnom dni bola veľmi vyčerpaná a navyše ju bolela hlava. Chystala sa ešte vymyslieť, čo tam budú celý víkend robiť, ale len čo zavrela oči, premohol ju spánok.
„Vstávať!“ ozval sa niečí hlas v Jenniferinej hlave. Otvorila oči. Pozeral na ňu jej bratranec Tom. Svetlé vlasy mal ako vždy strapaté a rozlietané na všetky strany.
„Už si hore, spachtoška?“ zasmial sa.
„Teraz už hej,“ zahundralo rozospaté dievča.
„Inak, ahoj!“ pozdravil Tom.
„Ahoj!“ posadila sa Jennifer na posteli a rozmýšľala, ako je možné, že zaspala.
„Myslel som, že ma budeš čakať, alebo si zaspala?“ opýtal sa.
„Áno. Neviem, prečo my nezvonil mobil.“ odvetila a natiahla ruku smerom k poličke. No jasné. Baterka je vybitá.
„A ako si sa dostal dnu? Otvorila ti mama?“
Tom prikývol: „ale nedá sa povedať, že by bola od radosti celá bez seba, keď ma zbadala. Inak, otec je dole. A mám ťa rovno poslať na raňajky.“
Tak sa teda obaja pobrali dole schodmi, Jennifer ešte v nočnej košeli. Prešli do kuchyne. Za stolom sedel Tomov otec.
„Nie, naozaj sa ponáhľam.“ bránil sa chlebu s vajcom od svojej sestry.
„Ale nevymýšľaj. Hádam nepôjdeš hladný. Thomas, sadli si a najedzte sa všetci spolu.“ usadila ho.
„Teta, Alice. Veď vieš, že ja som alergický na vajcia. Ale aj tak ďakujem.“ usmial sa Tom.
Jenniferina mama sa k ním otočila chrbtom, ale obe deti zbadali v zrkadle kuchynskej linky, ako prevrátila oči. „Tak si daj aspoň džem.“ povedala.
Obaja si sadli za stôl a Jennifer sa veľkoryso zriekla vajíčka.
Tak sa teda všetci spoločne naraňajkovali a Tomov otec sa rozlúčil. Povedal, že z toho stretnutia by sa mal vrátiť už v nedeľu večer.
„Tak kde ťa uložíme?“ opýtala sa jenniferina mama, keď sa zavreli dvere.
„No...“ začal Tom, ale prerušila ho sesternica: „my sme mysleli, že by bolo lepšie, keby sme išli radšej stanovať k zálivu. Čo ty na to?“
„To je super nápad.“ povedala a bolo na nej vidno, že jej spadol kameň zo srdca. „Tak sa teda choďte zbaliť. Ale oblečte sa teplo, lebo vonku teraz fúka dosť chladný vietor. Už si ani nepamätám na takýto chladný október.“
Obaja sa vybrali na poschodie. Keď sa Jennifer prezliekla, otvorila skriňu a vzala z nej vaky.
„Kam vlastne ideme?“ opýtal sa Tom.
„K zálivu. Neviem, či si tam už bol, ale je tam veľmi pekne. Bude sa ti tam páčiť.“
Keď už boli pobalení, bolo asi dvanásť hodín. Ešte sa narýchlo naobedovali a vyrazili. Cesta k zálivu bola pomerne ďaleká. Kľukatila sa pomedzi kukuričné polia. Bolo to pomerne tiché miesto, záliv vyzeral skôr ako nejaké jazero. Určite sa tam nedalo kúpať, pretože voda bola veľmi znečistená a okrem toho, všade naokolo boli riasy, lekná a rôzne živočíchy. Okolo brehu nahusto rástli veľmi staré bútľavé vŕby.
Ľudia z okolia ich zvykli volať „smutné vŕby“, pretože ich konáre boli dlhé a skláňali sa až do vody. Bolo to také milé malé miestečko, kde takmer nikto nechodil.
„Kde si rozložíme stan?“ opýtala sa Jennifer.
„Ja neviem, ty si šéfka.“ usmial sa Tom. „navrhujem tam vzadu.“ ukázal na malú lúčku medzi stromami.
„Súhlasím.“ prikývla sesternica a spoločne tam vyrazili. Naozaj to bolo veľmi vhodné miesto. Miesta tam bolo dosť a bol tam aj pekný výhľad.
Keď už bol stan rozložený a veci vybalené, ľahli si vedľa neho na trávu. Bolo celkom teplo, ale vietor stále pofukoval a bol naozaj nepríjemne chladný.
„Tak, čo budeme robiť?“ spýtal sa Tom.
„Ja neviem...“ začala Jennifer, ale v tom stíchla a zahľadela sa smerom k zálivu.
„Čo sa stalo?“ pozrel sa tým istým smerom.
„Nič, len... Niekto tam ide. Kto to je?“ žmúrila oči do diaľky.
„Vyzerá to na nejaké dievča.“ usúdil Tom. „Vidíš, má dlhé vlasy.“
„Neviem, ešte som ju nevidela.“
Neznáme dievča sa otočilo smerom k nim a vykročilo do kopca.
„Fíha...Ide sem.“prekvapil sa Tom.
Dievča sa pomaly blížilo a zvedavo na nich pozeralo. Mohlo byť približne rovnakého veku ako oni. Dlhé tmavé vlasy jej siahali po plecia. Na chrbte mala vak a v ruke držala malú cestovnú tašku. Obzerala sa okolo seba a hlupo sa usmievala. Jej celkový vzhľad bol dosť komický. Spoza okuliarov pozerali veľké vypúlené oči.
„Ahoj.“ pozdravila neznáma, keď podišla bližšie.
„Ahoj, poznáme sa?“ opýtala sa Jennifer.
„Neviem, asi nie. Vieš, ja som tu prvý krát.“ odpovedala neznáma.
„A čo ťa priviedlo do týchto končín? Mimochodom ja som Tom,“ podal jej ruku. Dievča mu ju stislo a pozrelo mu svojimi veľkými očami priamo do očí až mal pocit, že ho chce zhypnotizovať.
„Betty,“ predstavila sa
„A toto je Jennifer, moja sesternica“ pokračoval v predstavovaní Tom.
„Ahoj Jennifer.“ povedala akýmsi tajomným hlasom a tiež jej stisla ruku.
„Čo ťa sem priviedlo?“ zopakovala otázku Jennifer.
Betty mlčala. Tvárila sa veľmi zamyslene a nakoniec povedala: „vlastne nič. Prišla som sa len tak poobzerať. Tu blízko býva moja rodina.“
Bolo očividné, že Betty nehovorí pravdu. Posadila sa do trávy a začala sa hrabať vo vaku. Tom pobavene pozrel na Jennifer a tá prevrátila oči.
„Nevadilo by vám, keby som sa tu rozložila? Musím povedať, že ste vybrali veľmi pekné miesto. Všade naokolo sú tie vŕby. A ja naozaj neviem, prečo ich volajú smutné. Keď sa na nich pozriem ja, vyvolávajú vo mne dobrú náladu.“
Obaja prikývli. „Ale tie žaby fakt neznášam! Viete, keď som bola malá, jedna ma uhryzla.“
„Uhryzla?“ prekvapene sa spýtala Jennifer s náznakom pobavenia v hlase
„Naozaj.“ očividne to Betty myslela smrteľne vážne. Tom sa však musel na chvíľu vytratiť do stanu aby nevybuchol od smiechu.
„Mala som asi tri roky.“ pokračovala Betty dôležito: „mama povedala, že som si ju priniesla zvonka, uložila som ju v akváriu a dala jej meno Miranda...“
Toto už Tom nevydržal a vybuchol do smiechu.
„Čo sa stalo, Tom?“ spýtala sa Jennifer a tiež sa udržala len tak tak.
„Nič, len... si čítam vtipy,“ odvetil zo stanu a snažil sa to povedať čo najvážnejším hlasom.
„Tak sa teda zložím vedľa vás.“ rozhodla sa Betty a začala vyťahovať svoj stan. Bol o dosť väčší od toho ich, ale zato bol ružovej farby a celý pokreslený detskými kresbami.
„To som kreslila ako päťročná. Milé, však?“ ukázala na niečo, čo vyzeralo ako mačka s krídlami a zobákom...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
angel...
26. 7.júla 2008 17:25
no vyzerá to zaujímavo tak idem čítať ďalej
Napíš svoj komentár