Ale deň, keď som potrebovala byť sama. Každý to raz za čas potrebuje, preto som vyšla z čoraz stiesnenejšieho bytu a vybrala som sa von. Okamžite s prvým nádychom čistého vzduchu (ak sa tak dá nazvať vzduch pri hlavnej ceste a stavenisku)som vypla.
Zavrela som oči, zapchala uši, zamkla ústa. Jediné čo som nechala v stave funkčnosti bol nos, pretože som sa poučila z posledného pokusu o úplné vypnutie, kedy som sa skoro zadusila.
UPOZORNENIE: Tento odstavec nečítať, ak o mne nechce nič podrobnejšie vedieť
[Ten stav nevnímania praktizujem často. Nanešťastie si to kamaráti už všimli. Niektorým lezie na nervy môj neprítomný pohľad , jemný úsmev a hlava, ktorá už naučene prikyvuje každých desať sekúnd, zatiaľ čo moje vedomie je niekde na dovolenke v hojdacej sieti s pohárom v ruke a vychutnáva si ticho. To TICHO! Na druhej strane tej drvivej väčšine z nich to vyhovuje. Vedia, že mi môžu povedať čokoľvek a ja to nepoviem ďalej, pretože je viac ako 90% pravdepodobnosť, že ich nepočúvam. Logicky, čo neviem, nikomu nepoviem ]
Stála som opretá chrbtom o starý múr popísaný grafitmi a nechala som svoje telo vnímať len jemný šum krvi pretekajúcej mi žilami, rytmický tlkot srdca a zrýchlený dych, ktorý bol pre ostatných existujúcich jedincov videný ako dym z horiacej cigarety. Dych sa spomaľoval, srdce vynechávalo naučený rytmus a krv už nepretekala, ale kvapkala. Bola som blízko...
...bližšie ako naposledy dostať sa do fázy NEEXISTENCIE.
Všetko mi však prekazil môj vibrujúci zadok. Presnejšie. Prekazil mi to mobil vibrujúci vo vrecku na zadku. Niekomu som asi začala chýbať. Možno som sa zase nedostavila na nejaké dohodnuté stretnutie, pretože som prikývla, ale nepamätala som si čomu. Priznávam často ma táto moja vlastnosť, schopnosť, úchylka,... dostáva do problémov.
Vedela som, že sa dnes už nedostanem tak ďaleko k vytúženú NIČOMU, takže som zapla všetci potrebné orgány na prežitie v tomto svete a vybrala sa domov. Medzi vchodovými dverami do mňa vrazila mladá susedka usmiala som sa na ňu s tým, že som v pohode a ona mi na oplátku ukázala prostredný prst.
Neviem to pochopiť. Prostredný prst už stráca svoje čaro. Ľudia toto gesto používajú tak často a pri všetkom/všetkých, že si myslím, že za krátku dobu to budeme všetci využívať ako gesto na pozdrav, takže ukončujem moje veľké NIČ, čo som tú napísala týmto...
... asi ste to nevideli, ale vytŕčam tu prostredný prst ako socha slobody tú svoju fakľu.
Neurážajte sa. Ja to na rozdiel od ostatných myslím v dobrom, ale pre istotu to ukončím aj želaním: Chcem svetový mier a šťastie pre všetkých ľudí na tomto svete.
Ja idem veriť, že sa mi raz pokúsi dostať to toho stavu neexistencie, bez toho aby som čuchala spod zeme podrážky cudzích ľudí a vy začni používať prostredný prst na miesto otrepaného - Ahoj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár