Klamem aj seba samú.
Každý večer, pred spaním, mám pocit, ako keby som si sama sebe bodala nôž do chrbta. Bolí to, kurevsky. Niekedy je to až tak strašné, že sa nedokážem nadýchnuť.
A tá bolesť. Ohromná, obrovská. Tlačí, nepovolí. Prechádza celým mojím telom. Už si neuvedomujem si epicentrum. Odkiaľ a kam vedie. Viem len, že ma bolí celé telo, a že to tak rýchlo neprestane.
Neskôr, zmorená tou bolesťou, zaspávam. Každú jednu noc sa modlím, aby som zaspala a už nevstala. Veď načo mi je život? Prečo práve ja, by som mala prežívať znova a znova tú ukrutnú bolesť? Som ja horšia ako ostatní?
Nemyslím. Veď každý jeden z nás je pokrytcom. Každý jeden klame a bodá toho pred sebou do chrbta. Nie, nepomáha nikto. NIKTO!
Veď na čo by aj. Keď si môže vybudovať svoje malé, krásne kráľovstvo, nebude sa zabávať s tým, ktorí ešte ním ani nezačal. Nemá prečo.
Veď sa pozerá len na to, či by za to niečo dostal. A keď vidí, že z toho nebude nijaký osoh, tak ani malíčkom nepohne.
Nie, mýlite sa, ja tu teraz nechcem moralizovať. Nie, vážne nie. Len som jednoducho potrebovala povedať ľuďom, aby toho druhého nesúdili podľa toho akým by oni sami chceli byť, ale podľa toho akými oni naozaj sú.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zuzulka98711
18. 2.febuára 2011 22:39
Napíš svoj komentár