Vždy, keď si prišiel a povedal "Poď!", tešila som sa ako malé šteňa, ktoré berú na prechádzku. Vstala som a išla.
Po prvom raze som už nepotrebovala ani predohry, ani vyznania lásky. Oslepená tvojou "dokonalosťou" som konala tak ako si si to želal. Nepotrebovala som nič, keď si bol pri mne.
Teraz si však uvedomujem svoju stratu. Vtedajšiu. Vtedy som nevedela kým som, vtedy som bol Tebou. Žila som ako ty, myslela som ako ty. Nepotrebovala som vlastné názory, myšlienky. Všetky boli tvoje.
Bola som od teba závislá. Bol si mojou jedinou drogou. A ako to dopadlo?
Vyliečila som sa. Doteraz si pamätám kedy a ako.
Pamätám sa na tú jedinú, pre mňa už mŕtvu, ale nezabudnuteľnú sobotu.
U seba doma, v izbe, schúlená na posteli, som hypnotizovala svoj telefón. Čakala som, kedy sa ozveš.
Vždy to bolo tak, dookola. Nádej u mňa zomierala ako posledná.
Bolo, myslím, okolo jedenástej v noci, keď si mi konečne zavolal.
Povedal si len: "Poď von. Čakám ťa!"
Nemala som šancu ti ani povedať "Ahoj!", hneď si zložil.
Teraz už viem, že si ma ani počuť nechcel. Nemal si pri sebe nikoho, každý odišiel svojou cestou. Vtedy som ti bola dobrá! Vždy len vtedy.
A ja? Ja, ako tá jediná a najväčšia sprostaňa, som sa za tebou vydala. Bolo mi jedno, že mrzne, že k tebe mi to trvá pol hodinu cesty, že som unavená, že mi je zima. Chcela som ťa vidieť. Len a len teba. Preto mi to vtedy nevadilo.
Dnes už naozaj viem, že to bola sprostosť.
Prišla som. A zas si povedal len to svoje "Poď!". Opäť som škočila, ako mucha na lep. Darovala som ti vtedy posledný raz svoje srdce, svoj raj. Bolo to posledný raz, čo som sa ťa dotkla, čo som ťa pobozkala, čo som sa s tebou milovala. Pretože vtedy, v to ráno, keď som sa u teba zobudila a ty si tam nebol. Keď si odišiel z bytu a nechal si len lístok, na ktorom bolo napísané len chabé: "Raz ti ešte možno zavolám." Vtedy som si uvedomila, že ma ani trochu nemáš rád. Vtedy mi konečne došlo, čo mi každý hovoril. Zobudila som sa zo zlého sna.
Prišla som na to, že som bola len tvojou bábkou. Nepotreboval si ma tak, ako ja teba. Nezávisel si odomňa. Chápem, možno to bolo choré, že som bez teba nevedela žiť, ale tak ľúbim, tak milujem JA.
Zbalila som si veci a odišla. Tvoje číslo vymazala ešte vo výťahu. A s polhodinovým plačom som sa vybrala domov.
Už si mi zavolal len raz. Samozrejme som ti to nezdvihla. A odvtedy? Ani som ťa nevidela. Možno si sa dal na zlé cestičky, akých si mal kamarátov, by som sa ani nečudovala. Možno si si nakoniec prácu našiel a žiješ si svoj život. Robíš dobre.
Len ma ešte stále mrzí, že si bol mojím prvým...
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
misicka606
17. 2.febuára 2011 20:23
smutné
2
Páčila sa mi dynamika a celkom jednoducho a výstižne si opísala či už svoje alebo niekoho iného vnútro. Fajne
3
@ba55tripper vieš, keď človek má v tom naozaj city alebo aspoň trochu vie o čom sa hovorí, tak sa nepíše ľahko. Ale keď to človek chce dať von, tak sa mu to podarí a nepozerá sa na dynamiku. Ale aj tak ti ďakujem
4
To Ti verím ale hodnotil som to len z technickej a kvalitatívnej stránky Z citovej by to bola neslušnosť
Napíš svoj komentár