Osobne som častým návštevníkom týchto preplnených stredísk, v ktorých sa stretáva celé mesto. Neraz spozorujem zvláštne javy a abnormálne správanie jedincov. Rád sa podelím aj s vami o den strávený v budove radosti zo života.
Hneď ako vojdem nadobudnem pocit, že materská škôlka si prenajala tieto priestory ako škôlkársky dvor a nejedna základná škola sem namierila na svoj koncoročný výlet. Obídem nefunkčný informačný pult s tabuľkou „Prídem o chvíľu“ a mierim do obchodu s drevenými hračkami. Moja neter si totižto ku dnu detí želá plastovú bábiku 3v1 so schopnosťou cikať, kakať a papať. Je mi zvláštne, že celá predajna dostala názov len podľa malého stojana s drevenými figurkami chudobného výberu. Mám pocit, že predavačky sú rovnako stupídne ako zvyšok sortimentu tohto obchodu. Normálne vnímam jednu slečnu, ktorá ma nasleduje v každom kroku a teší sa od možnosti prichytiť niekoho ako kradne, vždy ked chytím nejaký predmet do ruky. Dievča zrejme netuší, že sprchový gél v tvare korytnačky mi je na nič.
Po tomto si musím dať kávu. Sadnem si do najbližšej kaviarne. Voľný stol nájdem len v nefajčiarskej zone, ktorá je od priestoru pre fajčiarov oddelená paravánom s výškou 10cm. Skutočne efektívne. Objednám si vanilkové latte a hľadám v mobile číslo na moju kaderníčku. Termín na zajtra mám už dva týždne, no chcem ju poprosiť, či nemôžem prísť o 20minut neskôr, kedže mám predlžené vyučovanie. Lucka zjavne nemá pochopenie pre moje študentské povinnosti a tak som nútený vydržať neostrihaný ešte další týžden. Vlastne, len týžden, keby nie som stálym zákazníkom, čakal by som snad do Vianoc. Počas telefonátu mi priniesla čašníčka moju kávu. Nasypem si do nej hnedý cukor, pokúsim sa ju zamiešať, no hned ako do nej dám lyžičku, vytečie aj s penou. Nadšený latte rýchlo vypijem a idem radšej preč, lebo z prirodzeného úsmevu servírky, ked mi podá smrdľavú handričku aby som si poutieral vyliatu kávu, mi je zle.
Moje kroky dalej vedú do parfumérie. Minula sa mi moja voňavka a pravdupovediac mám chuť na novú vônu, kedže sa blíži zima. Neskutočne ma však vytáča pracovník bezpečnostnej služby, ktorý dohliada na pohyb mojich rúk a dokonca veľmi nenápadne. Začínam sa báť, že pokiaľ si streknem na papierik viac ako dva streky, venuje mi pár odtienov červenej. Tým že som v podstate dieťa, má asi aj on dojem, že obchody navštevujem za účelom krádeže.
Vzápätí sa ma zmocní hlad a tak vbehnem do obľubeného svetoznámeho rýchleho občerstvenia. Napriek upozorneniam mojej kamarátky, ktorá minulé leto trávilo brigádfou práve tu, že slovo hygiena tu nepoznajú a trvanlivosť väčšiny surovín je horibilne dlhá, tu obedujem takmer každý den. Kúpim si obľúbené menu, no vzhľadom na moju vyčerpanosť poprosím dievčinu pri pokladni o zabalenie jedla.
Konečne odchádzam domov s myšlienkou „Nikdy viac“, alebo „Už stačilo“. Ale dobre viem, že aj budúci týždeň sem naplánujem väčšiny mojich vychádzok. A to je ten problém. Svoj voľný čas mrháme zbytočnými návštevami týchto stredísk, čo smeruje len k tomu, že obchody si nevážia zákazníka, lebo sú si istí našou opätovnou návštevou. Mali by sme sa viacej venovať športom, umeniu a hlavne vymeniť priestory preplnené dymom, výparmi z čínskych kuchýň a mixom vôni zo 16 pobočiek drogérií za stretnutie s priateľmi na čerstvom vzduchu v prírode.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár