Nikdykde

Iba som stál, mesto mi ponúkalo čokolvek len nie zmyselnost.Pod immaculatom.Ten mórový stlp sa len škeril a ja som z prekračoval z miesta na misto v strede námestia.A ja nefajčím.Bolo 10 hodín no čiernokabátnici a ostatný si žili svoje životy.Ja som ich počúval.Ich myslenie,problémi,nezmyselnosť.Ľudská rasa patrí k tým najnudnejším,a ja som sa nadnes hanbil k nej patriť.Nieje horšie ako byt ordinárny a radový človek.Dve slečny si pili kávu,trúbkar si zatváral kufrík,pestrofarebné študentky sa chichotali,opity bezdomovec plašil šedé holuby, len ja som stál.Chcel som si čítať,chcel som si ľahnúť,chcel som si sadnúť,chcel som čakať,chcel som si kresliť,a chcel som byť prerušený,chcel som robiť všetko a čokolvek,no ja som stál.Mladé rodinky,sa rozchádzali.Dve deti a dve rodiny.Dieťa na drkotajúcej motorke nerozumelo pojmu "lúčenie" a len nechápavo pozeralo na dievčatko ktore pomaly ťahali jej rodičia.Uz som ich nezhliadol,len zúfaly vykrík chlapca na motorke:"Žofinkkkáááá".A ja som rozpoznal človiečika,a prišlo mi to napriek môjmu malému mizantropizmu ľúto.Tak si vyberiem lúčenie:len nie bezmyslenost.Pretože v tejto hre,ja patrím k tým bezmyselným.Dovod státia?Netuším.A na to mi neodpovedala ani vysvietená strecha cukrárne,zlaté lampi a baroková fontána.Bol čas ísť domov.Lekcia nebola ukončená,no z mojho konania vyšla len jediná racionálna odpoved:Surealizmus neskončil.A moja chaotická mysel si to nadnes musela priznať.Tak aj ty Brutus?

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu