most... ten, cezeň sa nedá prejsť, ty stojíš tam
a ja na druhom konci... mlčky rozmýšľam...
a hľadám správne slová.
Povedať ti chcem, že ma mrzí, že nejsom pri tebe,
povedať ti chcem, že bozkávať ta nesmiem,
že sama cítim, že bez teba na dno klesnem...
no stále hľadám správne slová.
Bolo to krásne, no krásnym veciam už je koniec,
ja sa neodvážím prejsť dlhú cestu zradným mostom,
a objať ťa, prejaviť doveru nad tvojím bozkom...
a uvedmiť si, že stále snívam...
Všetko sa zmenilo a ja netuším či sa prisposobiť,
alebo radšej byť sama sebou... či plakať,
alebo sa s falošným úsmevom sama na seba hnevať.
a potom už len spomínam...
na drevené lavičky v parku, na naše spoločné trápenie,
na ukrutnú zimu i na naše prvé stretnutie,
na úsmevy a slzy, je to ako prekliatie,
so slzami na lícach mlčky zaspávam.
Všetko sa stráca... šepky- úplne potichu
ja prestávam si to uvedomovať... zmenu,
ktorá sa plíži k mojmu životu, priamo k nemu...
znova sa snažím utiecť a tak utekám.
Potknem sa... spadnem a znova ťa mám pred očami,
v hlave, v každom kúsku svojho tela a myšlienok
tvoje meno slyším v každom kúsku svojich spomienok,
znova rýchlo bez rozlúčky zutekám..
Je to ako báseň bez konca... ako kruh bolesti,
neprestájne srdce trápi a mysel preklína
až pokial nie je úplne zlomená...
až dokiaľ do spánku od únavy nepadám.
Ja len povedať ti chcem, že cez most.. cezeň už neprejdem...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár