Ty odídeš, moje srdce stále snaží tomu odolať,
túžbe znova za dotknúť, hoc aj za ruku ťa chytiť,
nechcem znova trpieť a už len tvoj chrbát z diaľky sledovať.
Rozum má však vlastné pravidlá,
no ja bojím sa, že srdce neodolá,
pohľadu do tvojích očí, nepatrnému dotyku,
no ja to viem ... ty sa už nevrátiš...
Rozum sa bráni bolestnému vzlyku.
Nechápem to, prečo ma musel oklamať?
Prečo ja nedokážem jednoducho zabúdať?
Prečo ma on musel zo srdca svojho odvrhnúť...
A ja? Ja teraz kráčam, čaká ma nekonečná púť,
rozum ma núti zabúdať a srdce káže spomenúť.
Chcem odísť a už nikdy ťa nezbadať,
môjmu smútku hrdo čeliť a rozum? Ten poslúchať,
len tak sa mi podarí navždy ľudom odpúšťať
a mojím slzám konečne podarí sa uschýňať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár