Ako som sa mojím skorým príchodom zo školy milo/nemilo prekvapila..
(nie je to na dlho)
Začnem.
Vonku nádherne snežilo. Sneží. (Je to veľmi podstané, nie je to len ukážkový úvod do školského slohu!)
V hlave mi ešte počas matiky skrzol nápad, že by som si končene nafotila nejaké zimné fotky. Po škole som sa rýchlo vyzula a išla sa napózovať (šál, kapucu, vlasy...) Moje plány však prerušil zvonček. Tak som ako debil naobliekaná a ušálovaná išla otvoriť. Há hoplá! To neni nikto známy. Nejaký kuriér. Ďalšia veľmi "potešujúca" okolnosť. Budem musieť ukázať moj prekrásny a novučký občiansky. Aááá . Chytala ma hystéria. Iba som tam stála s už rozopnutou bundou, držala v ruke malú oblepenú škatulu a čakala kým poodmotáva všeliaké igelity nálepky a pohľadá tie správnne papiere a doklady na podpísanie. Tak nenápadne ako to šlo som sa rýchlo vyzliekla. Medzičasom, čo mal nos ponorený medzi toľkými papiermi sa mu to podarilo a už mi podával nejaký papier. Všade som sa popodpísala svojím krivoalkým podpisom. Dovi!
Ako som to kládla na stôl, došlo mi to. Mala som takého veľkého tušáka, keď som si obracala škatuľku (isté nálepky hovorili za všetko), že veľmi dobre viem, čo to skrýva. Nechtiac som si kedysi vypočula rozhovor rodičov ako rozprávaju niečo ako : ...Sisa... ...foťák... ...čo teraz...
Fajn, bola som mierne vykoľajená a tak som to nechala na peknom nevinnom mieste, akože ja nič, nestarám sa, aby mi to potom pekne zabalili a dali neskôr a odišla som hore k počítaču.
Po chvíľke som počula zvuky veľmi charakteristické pre môjho otca a tak som ho z izby pozdravila a len čakala, čo bude. A už to prišlo. Zavolal na mňa. No pána.
Prestrkujúc môj vianočný darček pomedzi tyče zábradlia (máme také malinké schody na druhé poschodie..asi 7 schodov) sa mi ospravedlnil, a povedal, aby som sa nehnevala, že to mi prišiel foťák čo som mala dostať na Vianoce. Keď tak rada fotím. Poďakovala som sa a usmiala zo slovami, že to nevadí.
Čo som mala čakať?!
A teraz trčím v izbe, čumím na foťák a netuším, ako sa mám cítiť. Som trochu sklamaná a zmätená, takže ani neviem, ako by som zareagovala na otázku či som rada.
Zvláštne.
Tak úplne mimo.
Nečakane.
A ako sa mám teraz pochváliť?
____________________________________________________ ___ __ _ _ _ _
zdá sa, že to nie je také divné, ale som v šoku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár