Sedím na gauči, napol v pyžame, napol v outfite na dnešný protestný pochod a s dementným pohľadom upretým na vypnutý televízor žujem chleba. Vlastne chleba vytiahnutý z hriankovača, na ktorý som plesla pár kúskov zmrznutého masla, ktoré mi nadôvažok padlo na zem. Na stole predo mnou stojí fľaša kofoly a multivitamínového džúsu. Chce sa mi spať a môj mozog je zavalený nechuťou. Nechuťou umyť riad, zohriať si obed, vliecť svoj megaťažký notebook na protestný pochod v Žiline, lebo nie som doma a tu ho nechať nemôžem, ísť do Žiliny v týchto skurvených mrazoch, zavolať svojmu ex-kamarátovi a spýtať sa ho, či konečne prijme moje ospravedlnenie sa, ísť domov, kde je rovnako skurvená zima a zbaliť sa na zajtrajšiu cestu do Blavy, kam sa mi v podstate taktiež vôbec nechce ísť. Doma ma bude čakať studená izba, vyčítavé pohľady mojich chlpáčov, prečo ich nepomaznám a výzva v podobe telefonátu s človekom, s ktorým sa od našich ustavičných hádok nerozprávam. Skôr s ním nijako nekomunikujem. Ani on so mnou.

Bolí ma z toho hlava. Serie ma to, že sa nemám ako vykrútiť z tej zajtrajšej cesty do BA. Aj to, že kvôli Poliakom, čo tu vedľa jebú lyžami o dlážku už nemôžem spať..... ach jaj.

Dneska je fakt hrozný deň.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár