Práve sedím v autobuse cestou do Pažravej (prečo?) a napadá ma kopa skvelých myšlienok, ktoré aj tak nestihnem zaznamenať. Napríklad to, prečo som sa zase prekecla a poslala daktorým ľuďom link na tento blog, hoci je vyslovene nezdravé, aby ho čítali (neviem, aké zdravotné riziká spôsobuje hádzanie kameňov).
K mojej momentálnej situácii – vstávala som ráno o piatej po niekoľkých nepríjemných večeroch víkendu stráveného doma. A po hádkach s matkou. A po sadení zemiakov (k tomuto sa nerozširujem, je to záležitosť nás, sedlákov).
Bojím sa. Že som si odstránila spisovateľský blok chalanom. Bezvýznamným človekom, pre ktorého som ja len zrnko piesku na púšti a on je stovky kilometrov ďaleko (presnejšie, v Košiciach, aby to neznelo tak divoko). Že som to urobila z presvedčena – iných. Nie seba. Lebo sa mi nedarí úspešne sa vyhýbať láske, hoci tvrdím, že v ňu neverím (lebo som sa odžubala, tak veru).
Asi to znovu nechám na bláznivý Čas, aby sa všetko utriaslo, urovnalo a uviedlo na správnu mieru.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár