Malé šidielko rástlo a tučnelo a čoraz viacej lenivelo. Prejavovalo sa to tým, že sa mu menila srsť na striebornú a neskôr na smotanovú a viac sa nechával škrabkať. Miloval sladkosti a výlety po dome – raz ho mama načapala v mojej topánke, inokedy si odbehol do kuchyne, ukoristil rožok a víťazoslávne ho nesúc v papuľke utekal do izby. Skerynko bol neskutočný výmyselník a ak sa niekde nachádzalo jedlo, bolo takmer učtite isté, že sa k nemu dostane, prehryzie obal a zje, na čo príde. Viackrát predviedol neskutočné akrobatické schopnosti , len aby zožral čokoládu, horalku či musli tyčinku. Miloval aj kofolu, tú pil rád z vrchnáčika, kam som mu ju vždy naliala. Spával skrútený do klbôčka, alebo do takej smiešnej guličky, keď si strčil hlavu pod brucho. Poslúchal na svoje meno a bol neuveriteľne čistotný – nikdy nekakal a necikal mimo klietky, keď mal výbeh po izbe. Mamina ho milovala a môj brat síce stále hovoril, ako ho obesí na chvoste, no raz, keď si myslel, že sa nedívam, mu hovoril ňuňuňu. Vždy, keď videl igelitku, ruksak alebo kabelku na dosah jeho ružových labiek, musel do nej vliezť. Zbožňoval spávať v taškách, hoci som nikdy nezistila prečo, pretože keď so mnou cestoval, bol strašne nervózny a od strachu ma vždy celú okakal.
Postupne, ako Skerko zostarol, trpel pododermatitídou (vredovité ochorenie nožičiek) a tak sme ho liečili framykoinom a neskôr tea tree olejom. Moc sa mu to nepáčilo, ale držal sa statočne. Tak zlenivel, že z klietky sme ho museli vyberať, lebo sa mu nechcelo odtiaľ vyskočiť. Ale stále miloval ovocie, púpavu, uhorku, paradajku, mäsko, vajíčko, syrík a keksíky. Nenávidel piškóty, čo mi pripadalo veľmi svojské, keďže iné potkany sa za nimi idú priam potrhať. Ako ostatné potkany však mal rád uzavreté tmavé priestory a tak sme ho párkrát zavreli do skrine či do zásuvky s ponožkami, čo bol jeden z jeho mnohých spacích brlôžkov. Hamak nikdy nemal, lebo ten jeden, čo som mu urobila, roztrhal v priebehu jedinej noci – radšej spal na holom plaste naspodu klietky. Skerynko bol trpezlivý miláčik ale zároveň strašná vtierka – rád naháňal naše morča Quorthona a vždy sa chcel hladkať práve vtedy, kedy aj on. Dokonca ho aj umýval, hoci Quorthon z toho moc nadšený nebol.
Skery, Skerko, Skeryno, Skeriak, Skeriačik-zemiačik, Skerynko-Berynko, Bero, Berko – takto všelijako som zvykla volať svoje najmilovanejšie zvieratko. Posledný mesiac svojho života však už bol veľmi chorý – postupne mu ochrnuli zadné aj predné nožičky, prerastali mu zúbky, nevládal papať, mal preležaniny... Hoci som s ním stále chodila k veterinárovi, odišiel nečakane po bolestivej noci v kŕčoch. Dožil sa však dva a pol roka, čo je na potkaníka krásny vek a som rada, že už je šťastný tam hore. Onedlho na to ho za Dúhový most nasledoval o niečo mladší potkaník mojej kamošky Skyrry, ktorý sa volal Cuco a hoci sa so Skeriakom nikdy nestretli, dúfam, že teraz sa dosýtosti spolu hrajú a kukajú na nás, ich trubkovité slúžky, pekne zhora.
R.I.P. my sweet little baby, I will always love you
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár