„ Pani učiteľka, my niekam ideme?“ Všetky hlavy sa otočili na mňa.
„ Áno Eliška, ideme sa pozrieť na výstavu do galérie.“ Všetci zborovo vykríkli „ jupí!“. Začali jačať a nahlas sa rozprávať.
„ Ticho!“ Zvrieskla po nás pani učiteľka.
„ Musíte sa potichu pobaliť, vyložiť stoličky a pomaly, nie behom, sa ísť prezuť. Inak nikam nejdeme.“
Zrazu nastalo hrobové ticho. Potichučky sme sa pobalili a vyložili stoličky. Obliekli sme si vetrovky a čiapky a vydali sa na poznávaciu cestu k umeniu. Vpredu s pani učiteľkou preberali naši „bifľoši“ zrodenie umenia a my ostatní sme sa rozprávali, smiali a naháňali sa. Konečne sme prišli ku galérii. Začala mi byť zima. Vošli sme dnu. Krásne, tepľučko. Posadali sme si na stoličky, zatiaľ čo pani učiteľka vybavovala vstup.
„ Takže,“ otočila sa k nám „ tu sú pravidlá.“ Povedala a my sme sa začali smiať.
„ Ja to myslím vážne. Viem, že nemáte radi tú starú metódu učenia a tak som sa rozhodla, že vám to spravím hrou. Na výstave budú rôzne obrazy. Vy dostanete takýto pracovný list,“ vytiahla list a ukázala nám ho „ vašou úlohou bude, dať sa do dvojíc a nájsť, tu v galérii, správne odpovede.“
Začali sme sa deliť do dvojíc. Pribehla ku mne Ema a spýtala sa ma, či nechcem byť s ňou vo dvojici. Prikývla som hlavou. Pani učiteľka zatiaľ rozdávala pracovné listy. Keď sme ich už všetci mali, pani učiteľka povedala:
„ Takže, máte na to hodinu. Prajem vám veľa šťastia. Nech vyhrá ten najlepší.“
Začala nám odpočítavať a keď povedala nula, všetci sme sa rozbehli.
„ Len tu nič nepokazte!“ Zakričala nám ešte.
Prvá otázka bola, kto nakreslil „raňajky v tráve“? Hľadali sme na papierikoch názov. Konečne sme ho našli. Zakričala som Eme:
„ Je to Édouard Manet!“
„ Ďakujem.“ Povedala Ema a rýchlo to tam napísala.
„ Aká je ďalšia otázka?“
„ Aké je najdrahšie dielo Pabla Picassa?“ Spýtala sa Ema a ja som sa teda rozbehla hľadať obraz.
„ Mona Líza to nie je, tento obraz je pekný od koho je?“ Spýtala som sa sama seba a pozrela sa na lístoček pod obrazom.
„ Garcon á la pipe, od Pabla Picassa. Niekto ho kúpil za 104 miliónov amerických dolárov.“ Krútila som s hlavou. Niečo mi hovorilo, že tento obraz je ten najdrahší a tak som zakričala Eme, nech ho tam napíše.
„ Ďalšia otázka je, kto vyzdobil Sixtínsku kaplnku vo Vatikáne?“
„ To sa tu niekde bude písať?“ Spýtala som sa Emy.
„ Skúsme životopisy maliarov.“
A naozaj. Vyzdobil ju sám Michelangelo Buonarroti. Hneď som to povedala Eme a tá to napísala. Okrem toho robil aj pekné sochy a bol aj básnik. Toľko vecí sa dozviete na rôznych výstavách. Prišla k nám pani učiteľka a povedala:
„ Áno, výstavy sú zaujímavé. Len vy, deti ich nemáte radi. Prihlásite sa, lebo sa nechcete učiť. Prechádzate z miestnosti do miestnosti a nevšímate si tú zachovanú krásu. Potom keď si všetko pozriete, rýchlosťou svetla, ste nedočkavý a chcete už ísť domov. A výlet sa skončí.“ Zdvihla plecia.
Vlastne má pravdu. Nič nie je krajšie, ako keď sa pozeráte na krásu z iného storočia, z inej kultúry, kocháte sa nad tým a deti si kladú otázky. Ako to mohli spraviť? Však nepoznali telku ani počítač. Nie je to zaujímavé, nie sú tam farby, nedáva to zmysel.
„ Presne to isté sme robili aj my ako deti. Nezaujímalo nás to, chceli sme vypadnúť zo školy, hlavné bolo aby sme sa neučili.“
„ Presne viem o čom hovoríte.“ Pozrela som sa na pani učiteľku.
„ No, hodina prešla deti, idem si to skontrolovať.“
Všetci sme jej dali pracovné listy a sadli sme si. Prešlo asi desať minút a pani učiteľka už mala všetky testy opravené. Vybrala z tašky odmeny na prvé, druhé a tretie miesto.
„ Bolo to vyrovnané a bodové sklzy boli malé. Tu je záverečné vyhodnotenie. Na piatom mieste sa umiestnila dvojica,“ trochu nás nechala čakať pre väčšie napätie „ je Jakub s Tomášom. Gratulujem.“ Prišli k nej a dostali cukrík.
„ Na štvrtom mieste sú Sára a Nataša. Gratulujem.“ Aj ony podišli k pani učiteľke a dostali cukrík.
„ A teraz ideme na tie tri miesta. Ako tretí sa umiestnili Janko s Matúšom.“ Pani učiteľka vybrala dve obyčajné ceruzky a dala im ich.
„ Poviem najprv druhé a potom prvé miesto. Takže, na druhom mieste sú Dominika s Alicou, tým pádom sú na prvom mieste Eliška s Emou.“ Zvýskli sme od šťastia a pribehli sme k pani učiteľke. Dominika s Alicou na nás zazerali, pretože ony dostali rysovacie potreby a my sme dostali dve vstupenky na ďalšiu výstavu. Boli sme rady, že sme vyhrali. A nie len to. Niečo sme sa naučili a určite sa budeme viac tešiť, keď sem prídeme nabudúce.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
attis
5. 1.januára 2014 20:28
milé
Napíš svoj komentár