„ Vstávaj!“ Snažil sa ma niekto zobudiť.
„ Ešte spím.“ Zakričala som na dvere.
Klopanie ale neprestalo, za to sa zväčšila jeho intenzita.
„ Nepočuješ, že spím.“ Znova som povedala.
Otvorili sa dvere. A v nich stála, vždy pekne oblečená, moja mama.
„ Hádam len nechceš zaspať v prvý deň v tvojej novej škole. Či?“ Spýtala sa ma váhavo.
„ To je už ráno?“ Spýtala som sa zívajúc.
„ Presne.“ Povedala mama a odišla.
„ Nezabudni si obliecť uniformu.“ Zakričala z diaľky.
Ach Bože! Vzdychla som si a pomaly som sa začala prebúdzať. Vtáčiky pekne spievali na konároch stromov a už teraz štrbavé slniečko mi ešte vyhrievalo moju podkrovnú izbu. Netrvalo dlho a už som bola fit. Pozrela som sa na hodinky, ktoré visia na mojej modrej stene, zdobené rôznymi plagátmi.
Štvrť na osem. Už zasa nestíham. Ani sa nestihnem osprchovať. Pomyslela som si a hneď som si obliekla uniformu.
Tá košeľa hrozne škriabe na krku. Určite nie je zo 100% bavlny. Znova som sa rozprávala v mysli a dodala:
No komu by sa už len chcela nosiť biela košeľa, červená károvaná kravata a mužské nohavice. Škoda, že sme nedostávali aj sukne. Možno ich dostaneme na jar. Tak a toto bola posledná myšlienka, ktorú som si povedala v duchu. Namaľovala som sa, nijak extra. Špirála, tenká linka a lesk na pery. Zobrala som si modrú kabelku, nie príliš veľkú, ale cez plece a zišla som dole na raňajky.
„ Čo máme na raňajky?“ Spýtala som sa mamy, zatiaľ čo som jej dávala na líce sladký božtek.
„ Dnes máme ovsenú kašu. Máte prvý deň v novom školskom roku, potrebujete energiu.“ Neznášam keď takto hovorí moja mama. Vyzerá to ako keby bola nejaká lekárka pre zdravú a energetickú stravu.
„Hm...“ Povedala som pre maminu radosť. Olízla som si spodnú peru na náznak radosti.
„ Dúfam, že sa tak bude tešiť aj Samo.“ Povedala mama a rozlúčila sa so mnou. Konečne odišla do roboty. Rýchlo som sa najedla a tiež odišla z domu. Vonka ma už čakala Ema s Lukášom.
„ Čaute, ľudia!“ Skríkla som po nich ako opitá.
„ Ahoj.“ Povedali naraz.
Hodila som sa Eme okolo krku a ucítila jej včerajší parfém. Odtiahla som sa a Lukáš otvoril náruč.
„ A ty si zaslúžiš, po tom včerajšku?“ Spýtala som sa z vážnym pohľadom.
„ To neviem.“ Povedal a stiahol ruky. Vydali sme sa do školy.
Lukáš s Emu vošli do školy. Ja som zostala stáť na prvom schode ako keby som sa prilepila. Určite na mňa prišla tréma. Aj keď neviem prečo. Hrám predsa v divadle, na trému som si už zvykla. Vlastne ju ani nemávam. Oči sa mi zatvárali a vyzerali ako pomlčky. Začala sa mi krútiť hlava a všetko naokolo som dosť výrazne počula, každý krok, každé nadýchnutie, dokonca aj tikot ručičiek na remienkových hodinkách, vrzgot veľkých vchodových dverí. Z nich vyšla Ema a zakričala na mňa.
„ Lucia, však poď dnu. Vieš koľko je tu deciek?“ Spýtala sa ma a ja som to už nezvládla. Objavila sa mi hmla za očami a všetko sa mi rozmazalo. Cítila som ako keby som sa hojdala zo strany na stranu. Zosypala som sa na zem ako vrece zemiakov.
Pomaly som začala otvárať moje pomlčky- teda oči. Rýchlo som ich otvorila ale zase aj zatvorila. Ostré svetlo, ktoré svietilo iba na mňa. Pomaly som to znova skúsila a podarilo sa.
„ Kde to som?“ Spýtala som sa ani neviem koho.
„ U školskej sestričky.“ Povedal mi niekto z hrubým hlasom. Očividne to bol nejaký muž. Posadila som sa a poobzerala sa po miestnosti. V neosvetlenom rohu stál celkom milý chalan. Tipujem, že mohol byť tretiak. Otvorili sa dvere a v nich stála mladá dáma oblečená celá v bielom.
„ Á, už si sa nám zobudila.“ Povedala ironicky.
„ Prečo som tu?“ Spýtala som sa tichšie.
„ No, očividne si nič neraňajkovala. Dnes, ani včera, ani predvčerom.“ Povedala a ukázala na toho chalana.
„ A ako som sa sem dostala?“ Spýtala som sa.
„ Matúš ťa sem priviezol. Vraj ťa chytil, keď si omdlievala. Ale to nech ti povie on. Teraz sa hlavne najedz a napi aby si znova neomdlela.“
„ A kde je Ema?“
„ Bola pri nej nejaká Ema?“ Spýtala sa sestrička Matúša.
„ Žiadne dievča, ktoré malo prilepené meno na čele tam nebolo. Iba taká zlatá malá blondína, s modrými očami. Vyzerala, že teraz nastupuje do prváku.“
„ To je ona!“ Skríkla som. „ Kde je?“
„ Povedal som jej, že ťa zanesiem k našej sestričke. Iba niečo prikývla a odišla za takým chalanom. Čierne vlasy, asi 170 cm vysoký, celkom milý na chalana. Poznáš ho?“
„ Hej, môj sused Lukáš.“ Povedala som.
„ Môžem už ísť?“ Spýtal sa Matúš sestričky.
„ Ale samozrejme. Môžeš zobrať aj tú novú.“
Postavila som sa a odišla po boku Matúša. Otvoril dvere a tam zostala stáť s rukou položenou na klopanie, Ema. Trocha sa začervenala.
„ Ahoj, Ema. Toto je Matúš a toto je Ema.“ Zoznámila som ich a rozlúčila som sa s Matúšom.
„ A toho si kedy spoznala?“ Spýtala sa Ema vyzvedajúc.
„ Teraz, keď som ležala na tej posteli a myslela som si, že som v nebi. Čo, nebodaj sa ti páči?“ Podpichla som ju.
„ Nie, však vieš, že mne sa páči byť single.“
Prešli sme okolo zborovne. Blúdili sme po novej škole. Niečo hrozné. Každý si všimol, že sme tu nové. Ale moment. V tých dverách stál pekný chalan. Aspoň zozadu. Ema niečo hovorila a pokračovala v ceste po ďalšej chodbe ale ja som zastavila a nacúvala naspäť do zborovne. Nejako si toho nevšimla. Aspoň si kuknem toho nového. Urobila som 360 stupňovú otočku a nechtiac doňho vrazila. Jeho učebnice sa rozleteli všade na vôkol. Jedna mi dopadla aj na nohu. V duchu som zajačala, ale iba v duchu.
„ Prepáč. Nepozerala som sa kam idem.“ Povedala som a spravila psie oči.
„ Neospravedlňuj sa. Bola to moja vina.“ Povedal a odul spodnú peru. Hneď ma to rozosmialo. Robil to roztomilejšie ako Lukáš.
„ Ahoj, volám sa Jakub Štulajter.“
„ Ja som Lucia Kováčiková.“ Potriasli sme si rukou a naraz povedali „ Teší ma.“
„ Teraz si sem nastúpila?“
„ Hej, som prváčka. A ty?“
„ Aj ja som. Asi budeme spolu v triede.“
„ Ale to tu majú veľké, čo?“ Spýtala som sa pozerajúc okolo.
„ No, to veru hej.“ Pousmial sa.
„ Luciá!“ Niekto na mňa zakričal. Poobzerala som sa ale videla som samé neznáme tváre.
„ Luciá!“ Znova sa ozvalo moje meno a asi štyri dievčatá sa otočili. Každá mykla plecami a ďalej sa rozprávali. Lenže moje meno bolo stále zreteľnejšie, akoby sa tá osoba ku mne približovala.
Vyskočila som do výšky.
„ Prestaň!“ Skríkla som.
„ A čo robím?“ Spýtal sa ma Jakub.
„ Niekto ma šte, šte...“ hovorila som pomedzi smiech „ šteklí!“ Otočila som sa. Bolo mi jasné, že to bude Lukáš.
„ Lukáš! Okamžite prestaň, lebo ti dám facku. Ver mi.“ Lukáš vie, že som schopná mu jednu facku na tvár prilepiť. Však sa poznáme už od škôlky.
„ Lukáš, toto je Jakub Štulajter. A Jakub, toto je Lukáš Horváth.“ Pekne som ich zoznámila a v tom mi napadlo, že by sa s ním určite chcela zoznámiť aj Ema.
Vybrala som mobil z kabelky, našla som si Emine číslo a zavolala som jej.
„ Haló! Lucia, kde zase si?“ Spýtala sa. Podľa hlasu v telefóne je určite vystrašená. Bodaj by nie, keď je tu toľko deciek.
„ Som pri zborovni. Príď sem.“ Stíšila som hlas a dodala „ niekoho ti predstavím.“ Usmiala som sa na Jakuba a odložila si mobil. On mi úsmev opätoval. Za päť minút sa už k nám dostávala Ema. Dostať sa cez toľko detí je ťažké.
„ Tak tu si!“ Skríkla od radosti. Premerala si svojím orlím zrakom Lukáša a zastavila sa na Jakubovi.
Určite si v duchu vzdychla.
„ Jakub, toto je moja najlepšia kamoška Ema...“ ukázala som na Emu „ a toto je Jakub Štulajter. Dnes prišiel do našej novej školy.“ Podali si ruky.
Zabzučal mi mobil. Niekto mi poslal SMS-ku.
To kde si naňho natrafila? Dnes stretávaš iba pekných chalanov! – Bože tá Ema! Nemala som na výber a tak som jej poslala odpoveď.
Všetko ti porozprávam v triede.- teraz už zabzučal mobil aj Eme. Trošku prižmúrila oči. Určite bola nahnevaná.
„ O 10 minút zvoní. Nemali by sme ísť do triedy?“ Spýtala sa Ema.
„ Dobrý nápad.“ Povedal Jakub a jemne sa usmial na Emu. Myslím si, že v duchu sa rozplývala.
Vybrali sme sa teda hľadať našu novú triedu. Nehľadali sme dlho. V zborovni sme si zistili, v ktorom krídle sa nachádza naša trieda.
Otvorili sme dvere a dnu už sedelo šesť deciek. My štyria sme sa pobrali dozadu triedy. Ja s Emou sme si sadli do poslednej lavice a chalani pred nás.
Ťukla som do Emy.
„ Všimla si si, že celý čas kládol Lukáš odpor Jakubovi?“ Pošuškala som jej do ucha.
„ Hej, možno mu závidí.“ Povedala Ema a tým ukončila túto debatu.
„ No a skade si spoznala Jakuba?“ Spýtala sa ma a očkom naňho kukla.
„ No, my sme išli okolo zborovne a mne sa zapáčil vrátila som sa naspäť, a ako som sa otáčala vrazila som doňho. A tak sme sa spoznali.“ V duchu som sa naňho usmiala.
„ Super príbeh.“ Povedala sarkasticky Ema.
Do triedy už vošiel náš nový triedny.
„ Čaute, decká!“ Povedal so smiechom v hlase.
„ Celkom sympoš.“ Pošuškala mi Ema.
„ Som váš nový triedny. Budeme spolu tieto nasledujúce štyri roky. Samozrejme ak ma dovtedy nedostanete na psychiatriu.“ Prestal hovoriť a my sme sa zasmiali.
„ Volám sa Patrik Novotný a mám 25 rokov.“
„ Jupí!“ Všetci sme zborovo vykríkli.
„ Konečne niekto mladý na tejto škole.“ Povedala mi Ema. Iba som sa usmiala.
„ Teraz by sme sa mohli navzájom predstaviť. Začneme tu. Vpredu.“
„ Bože, to sú mená.“ Povedala som Eme.
„ Janka, Zuzka, Alenka, to prečo ich tak milo volajú? Nemajú predsa sedem, či?“ Pousmiala som sa.
„ Volám sa Lukáš Horváth.“
„ Ja som Jakub Štulajter.“
Už prišiel rad iba na nás dve.
„ Ja som Ema Szabová.“
„ A ja sa volám Lucia Kováčiková.“
„ Áno, teba si z niekadiaľ pamätám.“ Chytil sa akože za imaginárnu bradu.
„ Už viem!“ Skríkol od radosti „ čítal som tvoju prihlášku. Bude z teba určite významný človek.“
„ Ďakujem.“ Povedala som.
Našťastie už bolo desať hodín a my sme mohli odísť zo školy.
„ Pôjdeme ku mne alebo k tebe?“ Spýtala sa ma Ema.
„ Môžeme aj k tebe.“ Povedala som.
„ Okej.“ Usmiala sa.
Vybrala som si slúchadlá a zapla si hudbu. Nechala som sa ňou unášať. Vôbec som nevnímala realitu. Aj som na to doplatila. Zakopla som o nejaký šuter, čo bol položený na zemi. Pristála som rovno na nejakom chlapcovi.
„ Prepáč.“ Povedala som ospravedlňujúc a pozrela som sa na šuter, o ktorý som sa potkla.
„ Nevadí.“ Povedal akoby sa nič nestalo a podal mi informačný papierik.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár