Pomaly som stlačila svoj zadok na zem a bokom škúlila na čepeľ, ktorá sa leskla pri mojom krku. Pochybujem že bola ostrejšia ako moje zuby, ale bála som sa jej. Priznám to.
Zavrčala som a nechala pricipála aby ma odtiahol späť do stredu cirkusu. Ešte pár krokov ku klietkam a ja som vydesene vyvalila oči. Doslova.
Vanovo obrovské, vlčie telo ležalo privalené maringotkou. Ako presne sa to stalo asi nezistím, ale znemožňovala mu pohnúť sa. Jeho pohľad sa stretol s mojím. Zelené zaiskrenie sa stratilo, zavrel oči.
Zimomriavky mi prebehli od krku až ku končeku chvosta.
Čo som to spravila?
„Vyzerá to že už máme atrakcie dve.“ Zakašlal pricipál a trhol povrazom aby som sa pohla vpred. „Muh´ru zavrite a tohto,“ kývol prstom na nehýbajúceho sa Vana „skroťte trochu.“
Do pravého stehna sa mi zaryla drobná ihla a skôr než som sa obzrela, ma zahalila tma.
Tie špiny ma nakoniec ešte aj uspali! Do bezvedomia som upadla s plnou mysľou tých najrozličnejších nadávok, aké som len dokázala vymyslieť.
„Zobuď sa vlčica...“
Pootvorila som ospalo oči, do nosných dierok mi udrel známy pach moču, slamy a skazeného mäsa. Bol tak silný až som musela kýchnuť.
„Dobre ráno.“ Otočila som hlavu za Vanovým hlasom. Ležal v susednej klietke.
Do pekla. Dúfala som že som sa len prežrala zajacami a zaspala niekde v lístií.
„Ja ... prepáč ...“ zamrmlala som. Chápem, skutočne som to posrala. Zahodila som slobodu a ani som sa po nej neobzrela.
„Prepáč?!“ Van sa vzoprel na na predné nohy a sekol zubami. Som si istá že keby nás nedelili mreže, skočil by do mňa. „Prepáč?! Varoval som ťa Akira! Volal ťa do bezpečia! A čo si urobila ty? Vrhla si sa sem znovu. Čo si hľadala? Čo je natoľko cenné aby som musel za to platiť aj ja?“
Sklopila som zrak. V tej chvíli som skutočne nevedela čo mám povedať. Mal právo byť nehnevaný. Veľmi nahnevaný.
Van slabo zaskučal keď si znovu líhal do sena. „Si zranený?“ takmer som zašepkala, bála som čo mi povie. Bála som sa čo sa stane, čo ma čaká. Život v cirkuse už neznesiem, hlavne potom ako som okúsila slobodu.
„To bude v poriadku.“ Zavrčal na oplátku. „Teraz sa odtiaľto nedostaneme.“ obzrel sa po okolí a prekotil sa nabok. Znovu ma fascinovala ta tuhá zelené po jeho bokoch. Mám aj ja takúto krásnu kresbu? Nikdy som sa nevidela v zrkadle.
„A tvoji ľudia ...?“ začala som nesmelo ale skočil mi do reči a mňa takmer citeľne pritlačil do sena jeho nahnevaný hlas. V tej chvíli som si uvedomila že sa ho bojím.
„Moji ľudia?“ zavrčal „Už by ti boli dobrí? Odišli, ostal som tu len ja aby som na teba dohliadol a počkal kým sa vyblázniš na slobode. Potom som ťa mal presvedčiť aby si so mnou odišla. Možno tak o rok ich napadne že sme vonku dlho, teraz sme v tom sami Akira!“
„Prepáč.“ Zakňučala som a s tvárou skrytou za labkami som po ňom škúlila.
„Po čo si sa vlastne vrátila? Nech viem kvôli čomu som skoro prišiel o chrbticu.“ Jeho hlas už zaznel miernejšie. Nadvihla som sa a posunula bližšie ku mrežiam, bližšie ku jeho klietke.
„Ja neviem ... zrazu som cítila že mi niečo chýba. Kus mojej duše ... musela som sa vrátiť a zistiť o čo ide. Nemohla som inak ...“
„Čo ti chýba?“ jeho hlas zrazu znel naliehavejšie a presunul sa tak aby mi videl do očí. „Spomínaš si na niečo?“
Znervóznela som a pozrela do boku, jeho pohľad bol zrazu žiadostivý, žeby niečo vedel? Zahrabla som do seba pod sebou a znovu si ľahla, nespomínam si na nič zlatúšik. Iba viem že mi niečo chýba. „Nie, vzali mi ho a neviem koho.“
„Arik.“ Zavrčal Van a ja v tej chvíli zavyla od smútku. Neovládla som to. Vyšlo to zo mňa ako ako víchor derúci sa úpätím hory. Vrazila som do mreží pred sebou a dúfala že ich prehryziem. Nevnímala som Vanov hlas.
Vzali mu život. Môj brat je mŕtvy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár