Jeden, zvlášť silný, akoby jeho snom bolo stať sa príbuzný Nílu, si preryl cestu až k nosu.
Od pomysleného stredu jej obočí ladne kopíroval krivky jej nosa, až sa zatrblietal na špičke, odkiaľ ho nahnevane zotrela.
Nik, veru nik si už nespomenul na smutný osud potu, ktorý kráčal za svojím snom byť riekou.
Pery sa jej chveli, a chvíľami mihotali akoby lízala jahodovú zmrzlinu. Šeptala nečujne slová a jazykom akoby kreslila vo vzduchu jemné obrazce starých báji a zároveň vzývala bohov ku zničeniu sveta.
Pokožka na lícach pulzovala v krátkych intervaloch jej srdca. Náhle prívaly červene a s krátkymi odleskami jemnej broskyňovej.
Zopár pramienkov hnedých vlasov sa jej prilepilo na uši, niektoré boli odvážnejšie a putovali ďalej, dotýkali sa okuliarov, pier, ktoré neustále šepotali tie tajomné slová.
Nevnímala svet, nevnímala slová naokolo ... jej stredom bol papier.
Snehobiely papier.
Krásny, biely kúsok, ktorý mala chuť lapiť a vyžmýkať z neho šťavu stromu, ktorým bol predtým. Ale nemohla, musela ho chrániť, venovať mu svoje srdce ... dušu ....
.... tu skúšku nakoniec spravila
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár