Chcete vedieť, čo všetko som vlastne prežila? Tak potom čítajte.

(-A-) ***

Možno je to nocou, možno hudbou, možno práve dočítanou knihou so smutným koncom, možno práve skončeným telefonátom s mojím drahým bratom, možno práve poslanou smskou mojej láske. Môže to byť čímkoľvek, ale v jednom som si momentálne istá.

Cítim sa stará.

Ja viem, znie to strašne komicky, ale vôbec to tak nie je. Sedím na posteli pri tichej hudbe z notebooku, v tichej tme osvetľovanej iba obrazovkou, s domácim svetrom prehodeným cez plecia a zrazu si uvedomujem, že sa cítim stará.

Niekedy mám pocit, že môj život sa odohráva príliš rýchlo a uteká preč príliš nenávratným tempom - mávate aj vy niekedy taký pocit? Aby ste ma nechápali zle - nemám depresiu ani nič podobné, iba zvláštne filozofickú náladu (od tohto bodu môžu všetci, ktorí nie sú skalnými čitateľmi mojich blogov, prestať čítať, pretože verte tomu, že toto bude zrejme dlhé a mimoriadne nezáživné).

Premýšľam o tom, ako hlboko môže človek padnúť. Či už morálne, psychicky, fyzicky. Premýšľam o drogách, o cigaretách, o podvodoch, o prebdených nociach a depresiách, o pokusoch o samovraždy. Je nenormálne veľa spôsobov, ako padnúť na dno. Niektoré som si vyskúšala, niektoré chvalabohu samozrejme nie - Bohu ďakovať za to, že som si nevyskúšala všetky.

Ale niekedy, keď sa obzerám spätne na svoj život, stále dookola hovorím s miernym úsmevom na perách - skvelá mexická telenovela.

Koľko mužov mi už preboha prešlo rukami! Koľko razy som si už myslela, že mám toho pravého! Koľkokrát som zranila či bola zranená, koľkokrát som zradila dôveru či bola zradená moja vlastná! A napriek tomu mám teraz po boku muža, ktorý ma dokáže milovať a dokáže mi dôverovať. Možno tento je ten pravý... možno... niekedy po toľkých márnych pokusoch je veľmi ťažké zrazu niečomu veriť určite. To určite už bolo na scéne pričasto, aby teraz dokázalo zavážiť na poliach, kde zaváži iba láska.

Koľko klamstiev prešlo za život mojimi perami! Koľko výmyslov, od drobných a nevinných až po veľké klamstvá, ktoré sa nedali ničím ospravedlniť - a predsa som stále tu a moji najbližší ostávajú. Ostávajú najlepší priatelia, ktorých som mala už dávno dozadu a ostávajú tí, čo mi boli celý život najbližšie. Nech sa deje čokoľvek, sú tu neustále ľudia, na ktorých sa môžem spoľahnúť a o ktorých sa môžem oprieť, hoci to často ani sama netuším.

Koľkokrát už som sa potkla na svojej dôverčivosti a padla na hubu! Mnohokrát aj viac pádov na jednu osobu v mojom živote, ktorá napokon opustila spoločné cesty. Veľakrát som sa sklamala, a predsa nemám problém vrhnúť sa do toho znovu, priamo po hlave, nehľadiac na to, či na dne bazéna je voda, alebo betón. Ľudia sa ťažko učia aj z vlastných, nieto ešte z cudzích chýb, je to akési mimo nás, akési... cudzie... sme proste nepoučiteľní.

Koľkokrát už som pre niečo plakala. Niekedy mám pocit, že som precitlivená, rozplače ma šťastie, hudba, film, báseň či dobrá kniha, rozplače ma kamarátovo trápenie rovnako ako kamarátkino šťastie. Rozplače ma tak mnoho vecí, že možno práve to je to, čo ma predurčuje na to, aby som sa cítila taká stará.

Depresie. Chuť odísť z tohto sveta. Ukrutná fyzická bolesť. Túžba po rodine. Túžba po láske. Neskutočná eufória. Najlepšie priateľstvo. Rozvod. Podvod. Zrada najbližšieho priateľstva. Klamstvá. Podlosť. Podvádzanie. Klamstvá na moju osobu. Tucty operácií. Klamstvá vyslovené mojimi ústami. Prekvapenia hodné ocenení. Zvládnuté medzníky. Strach. Nečakané zvraty. Zúfalstvo. Úplné dno. Zrútené plány a ideály. Delírium z alkoholu. Úplný vrchol. Dojatie z blízkosti priateľov.

Prežila som si toho - ach, bože, naozaj toho bolo mnoho. Keby som vám porozprávala celý môj príbeh, tak by ste si aj tak mysleli, že si vymýšľam, a pritom by to bola holá, ničím neprifarbená pravda. Smiali by ste sa, ako môže dievča, ktoré bude v lete oslavovať prechod ku -dsiatnikom, prežiť to všetko. Smiali by ste sa, pretože aj ja sa smejem - smejem sa veľmi a úplne úprimne.

Momentálne stojím zase raz na jednej z mnohých križovatiek mojej diaľnice a po dlhej dobe sa cítim slobodná - a to bude tým, že taká naozaj som. Vedomie, že môžem ísť, kam chcem a môžem robiť, čo chcem je akýmsi opojným faktom a drogou, ktorou sa človek chvalabohu nikdy nepredávkuje. Ako budem pokračovať, momentálne stojac na tejto križovatke absolútne netuším. Ani ma to netrápi. Nie je to napokon krásne, na moment na všetko zabudnúť? Nechať sa unášať absolútnou nezodpovednosťou, nestarať sa o nič, iba dýchať, žiť, zobrať seba a svoje topánky a ísť, kam človeka vedie nos.

Byť na moment malým dieťaťom.

Možno práve preto sa cítim tak stará.

A možno dokonca aj trochu zatrpknutá. Je vo mne príliš veľa zodpovednosti nazbieranej rokmi - hoci na niektoré veci je jej, priznávam sa, neustále trochu primálo. Mnoho vecí by som ešte chcela dokázať, ale uvedomujem si, že som na ne ešte nedorástla. A niektoré veci som svojím vekom možno už dávno prerástla. Všetko je to vec uhla pohľadu. Aj tak sa zo mňa mnohí smejú, že som zatrpknutá - a sčasti majú pravdu.

Srdce občas zatvrdne vplyvom vonkajších okolností. Keď zradia priatelia, keď stokrát sklame láska... bývajú to ťažké okamihy. Avšak - ktohovie, ako sa na to pozerajú ostatní. Aj ja som určite sklamala v láske, aj ja som možno zradila priateľov. Je ťažké povedať, či som o čosi lepšia ako tí, ktorým niečo zazlievam. Možnože sme v konečnom dôsledku všetci na tej istej lodi a tej istej palube, a vôbec si to neuvedomujeme.

Svetielkom v duši je mi momentálny pocit, že keby som chcela, môžem všetko na svete. Cítim sa voľná, cítim sa príjemne zviazaná srdečným putom s tými všetkými, ktorých nadovšetko milujem. Láska. Brat. Rodina. Najlepší priatelia a priateľky. Starí známi, ktorých stretávam na ulici a s ktorými sa tak príjemne rozpráva. Noví ľudia, ktorých spoznávam a taktiež sa s nimi dobre rozpráva. To všetko sú putá, ktoré ma držia na zemi, aby som sa nenávratne nestratila v kozme svojou ľahkosťou, ktorú teraz pociťujem. Príjemné putá. Niektoré sú naozaj nádherné, hoci zväzujú.

Cítim sa stará, ale hlavne vďaka týmto ľuďom to nikdy nebudem ľutovať. Kľudne nech sa cítim ako mumifikovaná znôška červíkov a balzamovacieho oleja z nejakého toho letopočtu pred Kristom.

V konečnom dôsledku si totiž myslím, že jedine touto starobou (ktorá nemá nič spoločné s fyzickým vekom) si dokáže človek naplno uvedomiť, koľko v jeho živote znamenajú životy iných...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Úvaha

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu