Niekedy vietor strká do detí, čo sa hrajú na skalách.
Niekedy vietor nesie radosť, inokedy strach.
Malý blik v oknách v dedine za vysokým vrchom,
jak je to ďaleko, na ľudských síl vrchol.
Čierna vrana, čo letí vôkol mohyly vysokej.
Mŕtvoly ticho sú, tí mŕtvi, tým je hej.
Necítia pach rozkladajúceho tela
a vedia, že žiť je občas priveľa.
Strieborný sokol v objatí modrého horizontu.
Manžel, čo vykoná nožom na žene svoju pomstu.
Milenec, čo nevie viac zniesť nezdolný svoj žiaľ.
Tým všetkým občas môj život sa mi stal.
Na cestách ďalekých, kde slnko svieti krivo
a kde skaly vedia sa smiať obzvlášť bezočivo,
tam moja duša po rokoch konečne pochopila,
že výmysel sú princezné, králi i dobrá víla.
I dážď sa rúti dnes z nebies obzvlášť sprudka.
V hodinách na stene chýba nejedna už skrutka,
tie všetky zvetral čas, ktorý dávno odbíjali.
Svet občas zdá sa voči bezradnosti malý.
Na nebi vysokom tri vrany zakrákali
a čierni rytieri spolu na súboj sa dali.
Slniečko, zasvieť mi, zas si len za mrakom!
Nadávam na teba, nadávam oblakom.
Ber vás ďas, to počasie i ľudí,
žiť spolu s vami ma čoraz viac už nudí.
Bolí ma srdce a hlava ide prasknúť.
Tam vidím zlodeja, čo ukradol si lásku,
inde zas chamtivca, čo hrabe iba k sebe,
tamto zas blázna, čo miesto hovorenia trepe.
Prečo to dopustíš, och dobrotivý Bože?
Raz miesto dažďa keby z neba chceli padať nože
a pobiť to všetko, tú lúzu z našich radov.
Vraždiť, nech smrť vonia a topí nás jak hadov.
Nech vlna súdu tíško, žiadostivo šepce
a nech bije nás, nech topí nás jak štence.
Nebeské nože s nádherne lesklým ostrím,
čo bodajú nás za to, že sme boli takí sprostí.
Hlúpi sme, ľudia, tak hlúpo pokryteckí,
občas zas fňukáme a sme až príliš detskí.
Nik nám nevyhovie, nik nám nedá, čo my chceme,
i tak sa vždy so susedom za jeho pobijeme.
Nebo dnes zvracia z toho všetkého, čo vidí,
aj mne sa život na tomto svete bridí.
Faloš a krutosť, klamstvo, bezprávie a podlosť.
Rozklané jazyky, len ponosy a zlosť.
Len tak z nás syčí tá strašná falošnosť.
Tak prosím ťa, Bože, tak prosím ťa, už DOSŤ!
Bolí ma srdce, keď hľadím na všetkých okolo,
že taká som istá len, priznávam s nevôľou
a vzápätí ma chytí zo seba samej čistý des.
Nech nože zaklú nás, nože od nebies...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
jaro1991
17. 4.apríla 2009 21:32
Zaujimava myslienka, s tymi nozmi si to krasne povedala... ale dufam, ze sa nenahnevas, ale uz som cital aj lepsie od teba tusim... sem tam, ako keby si len chcela vymisliet slovo, aby sa to rimovalo, a kaslala na obsah, ale potom zase par krasnych versov... nechame prejst...
Napíš svoj komentár