Vstala som z postele a všetko bolo v poriadku, až na fakt, že mi bolo akosi zvláštne. Neviem popísať toto zvláštno, proste to tak bolo a viac sa tým netreba zaoberať. Vyzeralo to na krásny deň, po vykročení z mojej izby som zistila, že v byte si TY. Čo môže byť koniec koncov na začiatok dňa krajšie, ako Ty v mojej blízkosti, srdiečko moje? Asi naozaj iba máločo.
Akurát že keď som k Tebe chcela prehovoriť, zacítila som to. Tú strašnú bolesť, nenormálnu bolesť odniekiaľ z ľavého boku - z toho boku, kde ma kedysi zrazilo na ceste a rozdrvilo mi pár kostí. Keď som otvorila ústa, že ti poviem "dobré ráno", ako si mi to pred momentom povedal Ty s pekným úsmevom na tvári, z úst sa mi vyvalila krv. Veľa krvi, tmavej a zlovestnej.
Padla som na zem a pred očami sa mi zahmlelo, ale chvalabohu som dopadla na chrbát, a tak moje ruky našli okraj trička a vyhrnuli si ho natoľko, že som sa vedela pozrieť, čo vlastne s mojím bolesťou spaľovaným bokom je. Na mieste, kde som kedysi mala spod kože vystupujúcu panvovú kosť, tam teraz zívala obrovská dokonale oválna diera v tvare elipsy.
Tmavé žily púšťali svoju farbu v podobe krvi do útrob tej diery, čo mi civela z boku, a na ľavom kraji rany sa trblietala trochu odhalená panvová kosť, už som raz videla tak obnaženú kosť, je krásna, lesklá, nezameniteľná... na pravom boku bolo vidieť kúsok pulzujúceho orgánu, ktorému vravíme v laickom jazyku slezina.
Neviem, ako som sa mohla zobudiť s takou dierou sama v sebe, ale proste sa to tak stalo. Na zemi, kričiac bolesťou kdesi vovnútri, so zatmievajúcim sa zrakom, som Ti dokázala iba zašepkať: "Zavolaj záchranku..." A Ty si zavolal záchranárov a začal po byte horúčkovite zháňať niečo, čím by si mi pomohol, keď ja som prestala pomaly, ale isto strácať vedomie a ruka predŕžajúca si mohutne krvácajúci bok bola červená, ako keby som si ju pomaľovala temperkami. Netrvalo dlho, a prešla som do blúznenia a napokon do bezvedomia...
A vtedy som sa prebudila. Tak otrasný sen sa mi už nesníval pekných pár rokov, a ľavý bok ma bolel tak veľmi, že som mala strach sa tam pozrieť, aby som tam zase nezazrela dieru ako po menšej delovej guli, z ktorej sa divoko valí krv. Samozrejme, že tam nebola. Bola som hore, žila som a dýchala, z úst sa mi nevalila krv a oči nehľadali horúčkovito Tvoju tvár. Bola som zdravá, iba bolesť v boku ostala. Pichľavá a nepríjemná, ako keby jasne naznačovala: Určite to bol všetko iba obyčajný sen?
Braček môj, mám pocit, že možnože ani nie. Mám pocit, ako keby mi včerajšie slová, ktoré sme si vymenili, do ľavého boku naozaj vypálili obrovskú krvácajúcu ranu až do kosti a orgánov, ktorú som videla vo sne. A možnože mi ten sen iba jasne naznačil, ako ma to všetko ranilo. A že ma to ranilo poriadne.
Kedysi dávno, roky dozadu, sme si začali rozumieť viac ako predtým. Aj predtým sme sa poznali, ale nevenovali sme si pozornosť. Ktovie prečo, proste to tak malo byť. Zrazu medzi nami došlo k porozumeniu, ktoré bolo začiatkom veľkého priateľstva. Priateľstva väčšieho ako ktorékoľvek iné, ktoré som kedy pocítila. Takého priateľstva, kde jeden nemôže tak celkom plnohodnotne žiť, keby ten druhý odišiel. Moja druhá polovica môjho ja sa usídlila v Tebe, a nemám Ti ako inak povedať, len braček môj, môj poklad, ktorý som našla po ceste, náhodou, ako somár, ktorý sa oň nevidomo potkne.
A vieš veľmi dobre, že máš vedľa mňa stále miesto. Že máš miesto vo mne, veľké a nevytlačiteľné kýmkoľvek, aj keby sa začala zrazu tretia svetová vojna a všade by boli atómové bomby. Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby Tvoje miesto v mojom srdci niekto zničil alebo obsadil. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa to stalo iba vtedy, keby moje telo obsadil mimozemský nepriateľ a vymazal mi všetky pocity a spomienky. Inak nie...
Viem, že Ťa trápi mnohé, a nič z toho nie sú banálne problémy, koniec koncov ako problémy každého človka na svete. Každý z nás má problémy, ktoré ho ťahajú k zemi, niekto viac, niekto menej. Niekoho bolia viac, iného menej. (Priala by som si, aby tá bolesť v ľavom boku prestala, pretože som sa prebudila pred viac než hodinou, ale nejako nechce... asi na Teba myslí.) Každý z nás sa s tým musí vysporiadať sám, ako najlepšie vie. Viem, že Ti chýbam, láska moja. Viem, že potom sa cítiš neúplný, že sa cítiš, ako keby Ti niečo chýbalo, niečo k Tvojmu plnohodnotnému životu. Myslím si, že pociťuješ také pocity, pretože práve tie rinčia v duši mne, keď nie som s Tebou.
A myslím si, že si aj uvedomuješ, že za to nemôžem. Ja sa dopekla snažím! Snažím sa, ako najlepšie viem, ale nám dvom nejaká internetová komunikácia alebo telefonát nemôže nahradiť to, čo sme my dvaja ako dvojica, keď sme spolu. Koľko sme už spolu, koľko tvoríme taký ten súrodenecký pár, také to niečo, čo nám všetci závidia? Koľko mesiacov, či možno rokov to vlastne je, drahý môj? Neviem to spočítať, ale je to dlho.
Nikdy si nebol náročný, vždy si bol tým najtrpezlivejším a najlepším bratom na svete a tým najúžasnejším priateľom. Medzi nami dvomi vždy existovalo niečo, čo sa celkom dobre nedalo popísať slovami. Ale Ty máš a vždy BUDEŠ mať vedľa mňa miesto. A niekde tu si ma tak výdatne udrel, že sa mi v ľavom boku objavila diera. Ty určite veľmi dobre vieš, ako. Nemusím Ti to vysvetľovať, myslím si, že pochopíš. Ja viem, že je Ti smutno, že sme spolu málo. Viem, že Ťa trápi, že to nie je také, aké by si si prial. Aj mňa to trápi, doprdele, vieš ako veľmi ma to trápi? ! Možnože ani nie...
Bolesť, ktorá sa mi rozľahla telom, keď si povedal tých pár slov, teda, keď si ich napísal, nemala absolútne šancu vyrovnať sa bolesti psychickej. Ako môžeš povedať, že mám niekoho radšej ako Teba? ! AKO TO MOŽEŠ DO PEKLA POVEDAŤ? !
Vieš, je rozdiel medzi priateľstvom a láskou. Priateľstvo prináša úsmev tam, kde láska necháva slzy. Priateľstvo hojí rany, ktoré láska narobí. Priateľstvo prichádza, keď láska odíde a už sa nechce vrátiť. Priateľstvo je drahokam a diamant v mojom živote, ktorý si nikdy, nikdy, nikdy nedám zobrať... si môj najlepší priateľ. Najprv existuješ Ty, Ty, ktorý si zmenil svet, odkedy Ťa poznám, potom tichá hlbina ničoho, prázdnoty a nenaplnenia, a potom existujú všetci ostatní priatelia a kamaráti a známi. A áno, braček môj, mám lásku, mám niekoho, koho milujem - ale koľkokrát som Ti povedala, že láska a Ty, to sú dve rozdielne veci? Vieš to veľmi dobre.
Keď si v noci líham, na um mi prídeš Ty, a nie on. Pretože viac pociťujem Tvoju neprítomnosť, pretože sa vidíme menej. On nie je Tvoj rovnocenný alebo nadradený súper! Svetlo mi vpadlo do života, keď som si uvedomila, že ste dvaja... že mám vo svojom živote dvoch ľudí, pre ktorých sa mi oplatí žiť. Nie je jeden a najprv druhý, sú dvaja... každý svojou vlastnou výnimočnosťou a svojou vlastnou schopnosťou, dôležitosťou. Tak veľmi by som Ťa teraz chcela objať. Pomôcť Ti. Spravím to. Neveríš? Tak mi ver. Nikdy nevieš, kto Ti niekedy podvečerom zazvoní pri dverách a spýta sa Ťa, čo robíš najbližšie dve hodiny, pretože by si zašiel do mesta na jednu kávu a zo dve cigaretky...
Veľmi Ťa prosím, nehovor tak, ako si hovoril. Vidíš, čo to robí, vypaľuje to do mňa dieru až do kosti. Veľmi Ťa prosím, uvedom si, aký si pre mňa životne dôležitý, že si mojím kyslíkom a mojím bratom, tým najbližším priateľom a že Tvoja bytosť je mojou súčasťou, že si tým, kto mi rozumie najviac zo všetkých, si tým, kto mi rozumie bez slov a koho objatie dokáže vliať do mňa silu na množstvo ďalších ťažkých chvíľ. Veľmi dúfam, že ja som pre Teba to isté. Dúfam, nie dúfam, ja verím a VIEM, že raz k Tebe príde niekto, kto sa stane Tvojou Láskou, a ja ho prijmem so všetkou radosťou, pretože ten človek Ťa urobí veľmi šťastným a zaplní druhú polovicu života, ktorý je teraz poloprázdny, alebo poloplný, ako chceš. Pretože priateľstvo nie je všetko, ale bez priateľstva takisto ten život nie je úplný, rovnakým dielom...
Existuje iba jedna možnosť. Zmierime sa s tým, že v našom živote existujú dve veci, ktoré nás poháňajú vpred. Priateľstvo a Láska. Viem, že je ťažké si uvedomiť, že v živote nie je iba jediný cit, ktorý nás poháňa, ale sú dva. Viem, že na to treba mnoho kompromisov a možno dokonca veľa vyplakaných sĺz. Ale buď si to uvedomíme, alebo jeden druhého navzájom stratíme a ja zrazu nebudem môcť pomáhať v Tvojich problémoch a Ty v tých mojich, a zrazu môj život bude mať každú druhú stranu bielu, nepopísanú a ošúchanú, ako keby tam kedysi bolo niečo, čo zmizlo v búrke všedných udalostí... chceme to, braček môj, srdiečko moje? Viem, že to nechceme, bola to iba rečnícka otázka...
Chcem, aby si vedel, že keď poviem, že vedľa mňa je pre Teba vždy miesto, že keď to poviem, je to pravda. Pravda tak silná, že sa o ňu nemôžeš škriepiť. A chcem, aby si vedel, že keď Ťa moje ruky objímu, nie je tam nikto iný, kto by v tom objatí bol prítomný. Sme to iba my dvaja a naše Priateľstvo, náš vzťah, ktorý nikto a nič nemôže zničiť... viem, že teraz je každá Tvoja druhá strana prázdna, pretože Tvoja Láska si dáva načas. Bolí ma to, ale nemôžem s tým nič spraviť, iba veriť v lepší koniec silnejšou vierou, než akú teraz preukazuješ Ty. Iba tak Ti môžem pomôcť, a tou vierou primäť Pána Boha, aby sa moje prianie stalo skutočnosťou, pretože ja veľmi túžim po tom, aby si bol šťastný a všetky stránky Tvojho života boli popísané úhľadným písmom...
Myslím na Teba a milujem Ťa tak, ako som Ťa vždy milovala. Vôbec nie menej, ako kedysi. Neznamenáš pre mňa o nič menej, než si kedy znamenal, naopak, v týchto ťažkých okamihoch pre nás obidvoch pre mňa znamenáš omnoho viac, ak je to vôbec možné. Pamätáš? Pravá láska nebeská, tak som to raz nazvala. Prosím, pamätaj, pamätaj na to, že ja zaspávam s pomyslením na Teba každý jeden Boží večer. A že to nie je myšlienka na neho a potom na Teba, je to pomyslenie na obidvoch súčasne, pretože vieš, stránky môjho života sa po dlhej dobe zaplnili... Prežili sme si toho veľa, obidvaja. Poviem to pozemsky a drsne: Mám pomaly 20 rokov a myslím si, že v tom veku už aj Ty budeš mať zaplnené všetky stránky svojho života. Budem vtedy veľmi šťastná, keď uvidím iskru v Tvojich očiach, ktorá jasne povie: Našiel som ju, našiel som Lásku... Tú moju...
Tá naša, to však vždy ostane Pravá Láska Nebeská, nikto nám ju nedokáže vziať a nedokáže na ňu siahnuť, nesiahajme si na ňu a neničme ju sami, my jediní, ktorí ju dokážeme zničiť! Nerobme to, veľmi Ťa prosím... nenúť ma vyberať si. Nedokážem si vyberať, v mojom živote neexistuje prvé miesto, neexistuje víťaz a porazený, ale iba jedna popísaná kniha s nádherným ozdobným písmom, ktoré nesie dve mená... A ak je jedno z nich napísané prvé, je to iba preto, že je to abecedné poradie, a nie dôležitosť.
Srdce moje, už dávno mi nebolo tak smutno, ako ten večer, keď som zaspávala a Ty si povedal tie slová. Už dávno sa mi nesníval tak živý sen, ako práve teraz. Nebola by som Ti o ňom rozprávala, kebyže vo mne nezanechá taký hlboký dojem a bolesť, bolesť, ktorú ešte stále fyzicky a vedome cítim v ľavom boku a mám pocit, ako keby tam stále bola vypálená diera veľká ako ľudská päsť. Milujem Ťa, ako len najviac môžem. Niekde vovnútri to vieš. Viem, že je veľmi ťažké fungovať, keď jeden z nás má každú druhú stranu svojej Knihy života bielu a ten druhý ich má popísané všetky. Avšak vydržme, prosím, vydržme to... skús si niekedy uvedomiť, o koľko ťažšie by to bolo, keby bola tá kniha úplne prázdna...
Nikdy Ťa neopustím, vždy budem pri Tebe, nech budeš potrebovať čokoľvek. Budem tu pre Teba vo dne v noci, vo chvíľach, kedy budeš plakať budeš počuť môj hlas hoci hlboko v noci, tak ako sa to už raz stalo. Vieš veľmi dobre, že som to urobila z lásky k Tebe, ako veľmi som Ti vtedy chcela pomôcť. Prosím Ťa, pamätaj na to dobré, a vypuď to zlé zo seba, aby náš vzťah mohol byť taký, ako doteraz... je to všetko na Tebe. Nemôžem to po Tebe žiadať, môžem iba prosiť, ja som tu tá, ktorá je vo výhode, moja kniha života je totiž popísaná od prvej po poslednú stránku.
Kebyže však z tých stránok zmizneš, neviem, či by som to prežila...
So I lay my hand back down,
and I lift my hands and pray
to be only yours, I pray to be only yours,
I know now, you´re my only hope...
Milujem Ťa... odpusť, ak Ti ubližuje moje väčšie šťastie v živote, ktoré mám... A hlavne pamätaj na to, že som schopná pre Teba mnohých vecí, trebárs aj zazvoniť Ti pri dverách a povedať: Dobrý večer, tak čo, kam si ideme sadnúť a užiť vzájomnej prítomnosti?
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
janulka3112
25. 3.marca 2009 20:09
až mi slzy vyskočili, keď som toto čítala... verím, že sa to urovná, bola by to škoda, keby nie... mať takého priateľa, držala by som si ho zubami nechtami. /Odkaz pre toho, komu to je tento blog adresovaný/...
2
Ten zaciatok ma uuplne dostal. Si asi jedina, ktora vie opisat taku udalost tak, ze clovek s tebou suciti, kazdeho citatela boli bok, a aj ked to je take strasne, a je mi to luto, co sa stalo, NENI to tragikomicke... aj ked sa to zda byt prehnane dramatizovane... - pre niekoho kto to este nezazil. Ako obycajne, klobuk dolu
P.S.: Dufam, ze s Tvojim bratom zostanes nadalej takto za dobre... lebo ja som si myslel, ze rodina je super, lebo ked kamosi odidu, tak rodina ostava... ale casto byva aj opak pravdou... bohuzial.
P.S.: Dufam, ze s Tvojim bratom zostanes nadalej takto za dobre... lebo ja som si myslel, ze rodina je super, lebo ked kamosi odidu, tak rodina ostava... ale casto byva aj opak pravdou... bohuzial.
Napíš svoj komentár