Podenky a motýle

(-A-) ***

Brnk... svieti petrolejová lampa a cez ňu v ničote letného večera voňajúceho búrkou preletelo malé zelené zvieratko.
Rozprestreté blanité krídla a drobná hlavička s korálkovými očami, ktoré nie je vidieť, pretože je príliš maličké.
Na malý moment i tento drobček zatienil celé svetlo a izbu na moment pohltila tma a ničota.
Sladká ničota, ilúzia dokonalosti, ktorá preletela okolo a stratila sa opäť v mihotavom svetle petrolejky.

Stretla som vo svojom živote v poslednom nešťastnom (či vlastne šťastnom? ani sama neviem...) období veľa podeniek.
Deň... dva... bozk... dva.... dotyk... dva či tri... a sladká ničota je fuč.
Po ničote neostane absolútne nič, akurát tak prázdne miesto v srdci a pocit, že niečo sa dialo.
A teraz sa nedeje.
Všetko odišlo skôr, než to vôbec prišlo.
Pohľad dozadu a krátke, ale zato o to trpkejšie poznanie zničených dní, dní prežitých iba tak, bezo zmyslu, dní prežitých... hľadaním?

Pokiaľ hľadaním, tak to predsa nemohlo byť zbytočné.
Čo som vlastne hľadala?
To drobné zvieratko, ktoré mi neraz zosadlo na ruku, liezlo po monitore počítača.
Krehučké zelené telíčko a chvejúce sa krídelká, ktoré vzlietnu iba jediný krát, potom odsúdené na zánik...
Ale predsa vo vás niečo nechajú, niečo neisté, niečo nekonkrétne, niečo, čo neviete tak celkom vysvetliť, ale čo tam proste je a nikdy to neodíde, hoci si za niekoľko hodín nespomeniete na meno toho niečoho...

Ľudia neustále niečo hľadajú.
Spokojnosť. Lásku. Peniaze. Úspech.
Zo všetkého najviac však hľadáme niekoľko vecí, ktoré nám toto všetko umožnia.
Smiech.
Schopnosť sa smiať, schopnosť roniť slzy zo zdanlivo úplných hlúpostí.
Schopnosť vstať, keď už sa nám zdá, že hlbšie padnúť nemôžeme.
Plač.
Plač poznania, že tu je niekedy niečo viac...
Raz som poznala, čo vlastne potrebujem, a vlastne vtedy niekedy...
Ja ani sama neviem, asi vtedy niekedy tie podenky na mojom okne začali veľmi pomaly, veľmi smutne a veľmi nostalgicky umierať.

Prešlo leto a ja som pozerala von oknom, sediac oblečená v dlhej sukni, zadok vysadený na parapete.
Jesenné listy, všetko sa ukladá na zimný spánok, a predsa ho neustále vidím.
Mihá sa mi pred očami a nedá mi pokoj, a hoci sa oháňam rukou, tak sa ho nebojím, ako sa zvyknem báť iného hmyzu.
Koniec koncov, povedzte, však motýľ neštípe, ani nehryzie, ani nič podobné, však nie?
Určite sa mu iba páči moja sukňa, na ktorej mám kvetový vzor a on si určite myslí, že som nejaká pojazdná lúka, preto lieta okolo.
Možnože časom zistí, že som niečo úplne iné, zistí, že som iba ilúziou šťastného života, alebo sa posnažím a zabezpečím motýlikovi nektár i tak.... zanesiem ho na pravú, ničím nefalšovanú lúku a ostanem tam s ním...

Viem si prestaviť ten tanec.
Radostne.
Bláznivo.
Do posledného dychu!
Krok po kroku, rozvíriac sukňu, tanec s motýľmi.
S motýľom, s jedným, s tým mojím...
S tým krásnym motýľom s ešte nádhernejšími krídlami, ktorý bol ešte pred niekoľkými dňami tou škaredou, chlpatou húsenicou, ktorú by som sa štítila chytiť do svojich dlaní...

Milujem metafory.
Viete to už dávno, vy, čo ma aspoň trochu poznáte.
Milujem aj metaforu o podenkách, ktoré vzlietnu iba raz a vytratia sa zo života, a metaforu o motýľoch, ktorí prachom na svojich krídlach dokážu do života doniesť mágiu.
Nevedela som, čo v živote potrebujem, možno práve to bolo to, prečo moje svetlo zatienila podenka... jedna... druhá... tretia... a všetky umierali mojou vinou.
Možnože nastal čas, aby som proste potrebovala to, čo mám, a tým to končilo...

Motýlie krídla, jemné a perleťové, tie, ktorých sa nemôžem chytiť, pretož odhalením svojho tajomstva na mojich tenkých prstoch by krehký tvor, ktorý mi spríjemňuje dni, navždy zahynul...
Nebudem sa ťa dotýkať, drahý motýlik.
Nechaj si svoje tajomstvá.
Nechaj si to, čo o tebe nikto nevie.
Nebuď voči mne celkom otvorený, ani tak celkom dobrý.
Kľudne odo mňa niekedy aj odleť, ja veľmi dobre viem, že potrebuješ aj slobodu.
Len ťa prosím - keď bude najhoršie, roztiahni predo mnou svoje prenádherné krídla.

Chcem totiž na nich zočiť tie tvoje jedinečné modré oči, vďaka ktorým ti hovoria bábôčka pávooká.
Zbožňujem metafory.
Tie neodolateľné modré oči, ktoré hovoria tak mnoho.
Milujem motýle....

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Vyznanie

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu