Sarah_whiteflower: Večer na balkóne

(-A-) ***

Hello... is there anybody in there...?

Stála som opierajúc sa na našom naozaj miniatúrnom balkóniku s oprýskanou červenou farbou o zábradlie, to ma chladilo na lakte, na ktorých som mala iba vrstvu tenkej čiernej bundičky a rovnako tenký svetríček. Oziabalo to, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Teplomer hlásil, že vonku je síce šesť stupňov, ale prefukoval vietor od severu - hoci balkón máme otočený na juh, máme tak hlúpo postavený celý dvor, do toho idiotského eLka, že sa v ňom zakrúti každý jeden poryv vetra, zdvihne víry tej škváry, ktorou máme vysypaný celý dvor, a neustále máte pocit, že fúka, aj keď v skutočnosti v celom meste je takmer bezvetrie.

Jeden z toho mála ľudí, ktorí ešte čítajú moje blogy, sa ma raz spýtal, čo mám s tými hviezdami a súhvezdiami, že ich neustále spomínam, či som mala s nimi nejaký zážitok, alebo som na ne pre niečo konkrétne zaťažená. Ja sama neviem, ale aj dnes večer som iba tak bezcieľne na našom pidibalkóniku pozorovala hviezdy. A mesiac, dnes bol nádherný. Veľmi rýchlo som si spomenula na detské riekanky, ktoré sa učia v šiestej triede na zemepise ako súčasť učiva - Cé ako Cúva, Dé ako Dorastá. Takže čoskoro tu bude spln. Okolo mesiaca sa dvíhal nádherný dvor, ktorý vyzeral ako strieborný trblet, ako nejaký šialený závoj okolo hrudy striebra, ktorú predstavoval mesiac.

Nebolo to rýdze striebro, pretože na sebe malo tmavé škvrny, zrejme tam boli nejaké prímesi alebo čo, každopádne, dnes bol ten dorastajúci mesiac totálne nádherný, okolo neho tá hmlová prikrývka závoja striebornej farby, a vôbec, tie oblaky, ktoré sa premávali okolo neho, vyzerali ako barančeky. Za normálnych okolností, za dňa a slnečného svetla, by to boli presne tie biele barančeky, ktoré si to niekedy mašírujú oblohou a označujú prichádzajúcu jar alebo poprípade sparné leto. Tentoraz to boli malé šedivé pomerne pravidelné masy oblakov, ktoré sa pomaly pohybovali zo Severu na Juh, niekde smerom ku archeologickým vykopávkam na Pustom hrade. Každý jeden ako keby bol navlas rovnaký, a predsa boli všetky iné - a je mi úplne jasné, že nechápete, čo to tu trepem, a vôbec mi to netrhá žily.

Ďalej od mesiaca, smerom viac do mesta, teda na východ, boli oblaky trochu naružovelé od mestských svetiel, od pouličných lámp a rôznych tých svetelných billboardov, ktoré začali stavať po vrchných poschodiach a strechách tých vyšších budov. Neónové nápisy, písmená, z ktorých časom stopercentne to najdôležitejšie prestane svietiť a vytvorí to nejakú veselú prešmyčku. Alebo totálny nezmysel. Dosť na tom, tie oblaky boli mierne ružové. Ako keby ešte iba teraz tam na východe zapadalo slnko. Bláznivé, nie? A to bolo minimálne osem hodín večer.

Na západe bolo vidieť niekoľko hviezd, a dnes žiarili na modro. Boli krásne, roztrúsené po oblohe ako šperky, alebo ako perly z roztrhnutého náhrdelníka starej mamy, ktorá si naň kedysi pred tridsiatimi rokmi krvopotne za socializmu nasporila. Vravieva sa, že keď je jasná noc, bude zajtra chladno. No, ja neviem, chladno bolo už dnes, a ak nie aj navonok, z toho na kosti idúceho vetra, tak v mojom vnútri istotne. Pretože som sa cítila taká divne chladná. Posledné dni som zvláštna, tuším na mňa prichádzajú prílišné jarné úvahy a jarná únava so mnou tiež robí veru svoje.

Premýšľala som iba tak o tom, čím by som v živote chcela byť, a napadla ma podľa mojej obľúbenej knihy, ktorú som akurát dnes večer dočítala, jednoduchá a veľmi trefná rýmovačka:
I want to be that guy,
who catches children in the rye...
Ťažko sa mi zosobniť s hlavnou postavou zo Salingerovej knihy, ktorá naozaj pôsobila navonok dojmom, že nenávidí absolútne všetko okolo seba okrem čohosi nevinného, ako bola jeho malá sestra. Ale ak by som niečím naozaj túžila byť, tak niekým, kto tomu druhému ukáže cestu, keď je zle. Aj sebe samej by som niekedy mohla ukazovať cestu, keď sa jedna zdá byť zarúbaná a tá ďalšia príliš neschodná bez toho, aby som si obula horolezecké mačky...

Chytá ma zvláštna filozofická nálada, vtedy odjakživa mám tendenciu trepať dve na tri a tri na päť. A potom to tak aj vyzerá. To je tak, keď človeku chýba poriadna komunikácia s okolitým svetom. Cítim sa tak nejako osamotene. Po tieto dni neviem, čo by som robila, a už sa strašne teším, kedy konečne začnem zarezávať v robote. Najradšej by som sa tam zabivakovala a vôbec ani nechodila domov, aby sa do mňa zase nezadrapila nuda. Samozrejme, viem, že aj nuda je často tvorcom mojich geniálne tvorivých nápadov, práve z nej často napíšem úplne úžasné poviedky či básne, alebo vyznania, ako mi niekto môjmu srdcu blízky chýba a podobné chobotiny, ktoré v konečnom dôsledku nemajú výpovednú hodnotu. Ale nuda nie je to, čím chcem mať naplnený svoj život. Som človek, ktorý nenávidí nudu, a hoci často poviem, že "sa nudím", aj tak v tom momente robím niečo aspoň trochu zmysluplné: brnkám si na gitare; čítam obľúbenú knihu; čistím si harddisk na notebooku od nepotrebného haraburdia; triedim si svoje diskografie hudby; píšem niečo s aspoň minimálnou umeleckou a výpovednou hodnotou; upratujem si izbu; zavolám niekomu, koho hlas som už dávno nepočula; pozriem si večerné správy; pripravím si niečo poriadne pod zub. Ale nenávidím takéto nenápadné, estetické zabíjanie nudy.

Keď sedím iba tak doma a nerobím niečo, čo by ma napĺňalo - nekomunikujem s ľuďmi, s ktorými mám potrebu ten kontakt udržiavať, alebo nepracujem či neštudujem alebo niečo podobné - cítim sa hrozne nadbytočná na tejto už aj tak preľudnenej zemi. Práve preto sa teším na tú robotu a budem v nej najčastejšie, ako sa bude dať, hoci to ani náhodou nie je moja vysnená práca. Práve preto mám niekedy dokonca rada, keď musím behať po úradoch a vybavovať, alebo utekať ku lekárke a narýchlo od nej žobrať potvrdenie na zdravotný preukaz, dúfajúc, že mi ho dá.

Na tom balkóne už naozaj prituhovalo, takže som to napokon vzdala a išla som z balkóna dnu, a pustila sa dočítať Kto chytá v žite. Svoje večerné pôsobenie som doplnila púšťaním si dokola niekoľkých pesničiek, ktoré ako keby jasne vystihovali moju divnú náladu: Riders On The Storm; Comfortably Numb; Paint It Black; Hotel California; Wild World; Stairway To Heaven; Thank You; Roundabout; Smoke On The Water. Zbožňujem na takúto náladu počúvanie dlhých pesničiek s nádhernými klávesovými a gitarovými sólami, viem sa v tom dokonale vyžiť. Ale napadajú ma potom také chobotiny, žeby som asi napísala aj to, čo som mala na obed. Mimochodom - nechcite to radšej vedieť.

Cítim sa na tomto svete divne osamotená, takže sa aspoň mám nenormálnu chuť obklopiť prácou, ktorá by mi priniesla ako peniaze, ktoré bohužiaľ vládnu dnešnému blahobytu a sčasti aj ľudským životom, tak aj pocit, že som na niečo aj užitočná. Cítim sa tu divne navyše. Sedím v izbe plnej rustikálneho nábytku a dýcha na mňa domovom, a v konečnom dôsledku som v nej neskutočne spokojná a cítim sa v nej fajn. Ale chcela by som niekomu venovať pohľad, úsmev, pohladenie, bozk, pár slov; mám nenormálnu chuť niekomu pomôcť, alebo niekoho potešiť svojou prítomnosťou. Takto som iba kusisko mäsa so schopnosťou premýšľať, ale bez čohokoľvek, čo by som mohla ponúknuť okolitému svetu.

Už nech mi príde tá robota, aby som prestala mať tieto chobotské myšlienky, alebo by konečne na moje dvere mohol niekto zaklopať, alebo by stačilo, kebyže mi na mobil prišla smska: "Potrebujem pomoc..." Od hocikoho, nemusel by to byť niekto brutálne blízky. Chcela by som sa cítiť konečne sama pred sebou aspoň trošku užitočná, nie že len mne sú užitoční tí ľudia naokolo, a inak sa obídu bezo mňa, ani si to poriadne neuvedomujúc... Cítim sa pár ľuďom na krku, ako ich potrebujem, a nemám pocit, žeby niekto potreboval mňa. Nechutne zvrátený pocit... zbytočnosť a pocit, že spôsobujem viac, ako som schopná spôsobiť. V tom zvrátene dobrom slovazmysle... Cítim, že v mojom živote je pár neodmysliteľných ľudí, ako časti skladačky, a mám pocit, že tí ľudia ma nepotrebujú, a sú tu iba pre mňa... prečo nemôžem byť tu aj ja pre nich? Nechápem, prečo je to tak, asi je to iba tou divnou konšteláciou modrých hviezd na balkóne...

I want to be that guy,
who catches children in the rye...

There´s a lady, who´s sure, all that glitter is gold...
And she´s buying a stairway to heaven...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

Večer na balkóne

4 komenty k blogu

Horúce!