Zvykla si na taký život. Každé ráno sa prinútila postaviť z moľami prežratého matracu a ostrým kameňom urobiť čiarku do steny. Tak sa pozrela do väčšieho i keď už trocha rozbitého zrkadla. To čo tam videla ju neprekvapovalo. Vychrtlé dievča, so špinavými, mastnými blond vlasmi, prepadnutými zelenými očami a plnými perami. Potom si kľakla ku oknu a cez malú štrbinku sa pozerala na východ slnka. Ten pohľad ju napĺňal. Bolo to také mihnutie svetielka v tme. V prázdnote. Jedno zamračené ráno vo dverách zaštrngotal kľúč a otvoril sa dvere. Čakala chlapa, ktorého poznala ale namiesto neho tam bolo nejaké útle dievča. Pocítila svoju príležitosť. Rozbehla sa, natiahla pred seba ruky a razila si cestu. Dievča od prekvapenia spadla na zem a Viktória mohla ujsť. Otvorila oči a zhlboka sa nadýchla vzduchu. Jej pľúca boli ako znovu zrodené. Ale jej šťastie netrvalo dlho. Otočila sa a videla za ňou treliaceho chlapa. Tak predsa tam nebola sama. Mohla si to myslieť. Znovu sa rozbehla do neďalekého lesa. V rebrách ju neznesiteľne pichalo, do nôh sa zapodávali ostré kamienky a šišky ale nerozmýšľala nad tým. Cítila sa ako zviera na, ktorého poľovali. Len tak bez príčiny. Rukami si z cesty odstraňovala konáriky aby ju nepichli do oka až sa po desiatich minútach vyčerpaná zvalila na zem. Prerývané dýchala a držala sa za boky. Chlapík za ňou to buď vzdal alebo si volá posily. Prikláňala sa k druhej možnosti.
Pomaly krívajúc došla až k nejakej ceste a tam sa jej podlomili kolená a padla na asfaltku. Potom cítila už len nejaké ruky ako ju berú do náruče. Chcela sa metať, kričať, ujsť ale nevládala. A preto sa odovzdala do teplých rúk neznámeho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár