"Áno?" na druhé zvonenie to zodvihla. Keď som ju počula už som sa nevedela dočkať keď už niekam vyrazíme. Milovala som keď sme sa stretli a rozprávali. Je to moja najlepšia kamarátka, mohla som jej povedať všetko a vždy som vedela, že to ostane v bezpečí. Keby som nemala Andy a ostatné baby tak by som sa asi už so všetkého zbláznila. No to ale už odbieham od témy.
"Ahoj Andy nechce sa ti ísť niekam von? Dosť sa nudím a už sme sa nevideli ani nepamätám keďže som zase bola chorá." dúfam, že pôjdeme.
"No jasné a zoberieme aj Táničku, Soničku a Alenku nie?? nech sme zase všetky spolu." dostala nápad, ktorý bol ako vždy úžasný.
"Dobre tak ja volám Táničke a Soničke, a ty zavolaj Alenke, dobre?“ navrhla som a tušila som, že prijme.
„Okej tak volám jej a o hodinu pod lipou teším sa pá.“ no a tak sme sa dohodli
Začala som hľadať Táničkine číslo. Za pár sekúnd som jej už aj volala zdvihla hneď na prvé zazvonenie.
„Ahoj Dani čo potrebuješ?“ spýtala sa ma s radosťou v hlase, že som jej zavolala.
„Ahoj ale iba sme si s Andy povedali, či by si ty a Alenka a Sonička nezbehli niekam von?“ spýtala som sa na rovinu, chvíľu bola ticho.
„No jasné, že idem už sme dlho spolu neboli. A idú aj baby??“ spýtala sa
„Hej idú len ešte musím zavolať Soničke.“
„Nemusíš ja jej poviem akurát mi zvoní pri dverách“ odpovedá.
„Hééj tak dobre, tak sa vidíme o hodinu pod lipou. Maj sa zatiaľ a nemeškajte.“ Povedala som so smiechom pretože ako poznám Táničku určite budú meškať. No nevadí. Hodím si rýchlu sprchu a už už sa hrabem v skrini. Nevedela som sa rozhodnúť čo na seba obliecť. Na moju vysokú štíhlu postavu nie je ľahké nájsť nejaké oblečenie. Tak po dlhšom uvažovaní som si obliekla žlté tielko s modrou sukňou, ktorá mi pasovala dokonale k modrím očiam. Vonku bolo skoro 30°C tak som si obula modré žabky. Ešte som sa decentne namaľovala (veď nikdy neviete koho stretnete) zhrabla kabelku a všetky potrebné veci a bežala som po schodoch izby k dverám.
„Mamííí idem von s babamííí“ zakričala som na maminu vo dverách.
„Dobre ale nie že sa vrátiš až príliš neskoro“ začula som skôr ako som stihla zavrieť dvere. Moja maminka je poklad vždy chce pre mňa len to najlepšie. Nikdy ju nič nenahnevá ak ovšem neprídem domou až príliš neskoro v noci a nevie kde som bola.
Po ceste som rozmýšľala kam by sme zašli. No nevadí dohodneme sa na mieste všetky. Pomyslela som si. Ako som prichádzala k lipe zbadala som Andy. Dlhonohá červenovláska so zelenými očami sa na mňa usmievala so širokým úsmevom. Ako obyčajne vždy bola skvelo oblečená. Tak to bolo aj dnes mala na sebe žltú sukňu s modrým tielkom.
„Ahoj Dani, už som ťa dlho nevidela ako sa cítiš? Dúfam že ťa už choroba prešla.“ Povedala a objali sme sa.
„Jasné už som zdravá ako ryba.“ odvetila sa a otočila som sa za pohľadom Andy. Keď som uvidela ako vedľa seba idú Tánička, Sonička a Alenka. Všetky mali na sebe krátke letné šaty len odlišnej farby a strihu. Objali sme sa a začali rozmýšľať kam pôjdeme.
„Chcem počuť návrhy kam pôjdeme teraz?“ opýtala som sa.
„ Poďme na zmrzlinu“ navrhla Andy.
„Dobre a na kofolu“ dokončila Alenka
„A do obchoďáku potrebujem bratovi kúpiť darček na meniny.“ Dodala Sonička.
„A nakoniec na ihrisko, obkuknúť nejakých pekných chalanov.“ Ukončila Tánička so smiechom, na čo sme sa hneď všetky zasmiali.
Tak sme sa dohodli a ja som sa akurát otočila, že už vyrazíme, no ani som to nestihla poriadne urobiť, som vrazila do niečoho pevného. Už už som sa odrazila a skoro spadla na zem kebyže ma niekoho ruky pevne nechytia a nepritiahnú si ma k sebe. S prekvapeným výrazom som sa pozrela hore a uvidela som niečo neuveriteľné.....
Ak sa bude páčiť tak pridám aj pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinica
14. 6.júna 2012 17:00
To si vymýšlaš, alebo to je podla skutocnosti?
5
Napíš svoj komentár