Chôdza = samozrejmosť alebo životný cieľ?

Volám sa Alexandra, mám 29 rokov a od narodenia mám DMO – spastickú kvadruparézu. Od malinka ma moji rodičia viedli k samostatnému životu – čo si nevydrieš / nezabezpečíš, to mať nebudeš.


Do svojich 10. rokov som bola na invalidnom vozíku a po byte som sa pohybovala po štvornožky. V 10. rokoch som absolvovala operáciu achiloviek na oboch nohách a vzápätí aj operáciu členkov, kde mi vkladali štepy od mojej mamy. Tieto operácie sa uskutočnili v Žiline, pod vedením vtedajšieho primára detskej ortopédie, pána doktora Popluhára. Tieto operácie ma postavili na nohy a odvtedy chodím s pomocou štvorkolesového chodítka – za čo som nesmierne vďačná, ako mojej obetavej mame, tak celej rodine a všetkým, ktorí mali na tom podiel. Pravidelne a usilovne som rehabilitovala. Presťahovali sme sa z mestského paneláku do rodinného domu pri Košiciach. Ja som začala študovať na Obchodnej akadémií pre TP v KE. Naši mi začali postupne prerábať prízemné podlažie na obytné bezbariérové priestory (trvalo to niekoľko rokov, keďže financií nebolo nazvyš). Po maturite som sa nasťahovala a moja samostatnosť výrazne napredovala. Samozrejmosťou pre mňa bolo ďalej študovať na vysokej škole. Hneď po maturite som začala študovať na Hutníckej fakulte, kde som sa po prvý krát stretla s nepochopením a s odcudzením. Je zarážajúce, že aj vzdelaní ľudia – profesori sa na ľudí s hendikepom pozerajú ako na niekoho, kto nepatrí do bežnej spoločnosti a vonkoncom nie na vysokú školu. Na hutnarinu ísť z OA bola riadna trúfalosť a tak som po roku odišla. Ku koncu prvého ročníka na TUKE, natrafil môj otec na reklamnú propagáciu (letáčik) s Českou súkromnou Vysokou školou Bankovního institútu (BIVŠ), ktorá v tom čase (2009) prichádzala na Slovenský školský trh a mali detašované stredisko v PO. Oplatí sa investovať toľko peňazí a pôjde mi to vôbec? Nezlyhám tak ako na TUKE? Samozrejme bola to taká finančná pálka, že sama z invalidného dôchodku som nemala šancu si zaplatiť čo i len prvý semester. Rodičia ma v tomto znova podporili a zaplatili mi prvý semester s tým, že je to predsa len bližšie k ekonomike, ktorú som mala vyštudovanú. V Januári 2010 sídlo školy v Prahe zaviedlo zľavu pre ZŤP študentov a tak som si školu začala platiť sama. Aby to všetko nevyzeralo tak dokonalo, v lete 2010 prišli povodne a mne celé prízemie zaplavila spodná voda tak, že som mala do hodiny vodu po kľučky. Trvalo asi dva roky, kým sme celé prízemie na novo uviedli do obývateľného stavu. Za ten čas som bývala na poschodí u našich v obývačke a spala som na matraci na zemi. Celý invalidný dôchodok som dávala na školu (3/4) a (1/4) šetrila na “nové bývanie”. Priestory na poschodí nie sú vôbec bezbariérovo prispôsobené a ja už dospelý človek v tom čase som znova bola odkázaná na pomoc mamy pri vykonávaní hygieny. Práve preto bolo prioritou znova dať spodnú časť domu do obyvateľného stavu. Všetko na novo, od izolácií, podláh, omietky… Všetok môj čas a peniaze išli na štúdium a na našetrenie si aspoň na nábytok. V roku 2014 som úspešne ukončila inžinierske štúdium.

Momentálne mám ešte pár životných snov, jedným z nich je naučiť sa chodiť bez pomoci (bez chodítka). Rehabilitáciu v ADELI centre som už absolvovala, no stálo ma to všetky úspory, ktoré som sporila niekoľko rokov. Táto forma rehabilitácie mi ukázala, že mám na to, aby som raz chodila samostatne bez akejkoľvek pomoci. Rada by som sa dostala opäť do rehabilitačného centra ADELI. Je to dosť finančne náročné a tak touto cestou by som chcela poprosiť o finančnú pomoc. Zo srdca ďakujem všetkým, ktorí sa mi rozhodnú podať pomocnú ruku na ceste k vytúženému cieľu.

Rehabilitácie v ADELI mi ukázali, že mám na to, aby som raz chodila samostatne bez akejkoľvek pomoci. Rada by som sa opäť dostala do rehabilitačného centra ADELI. Je to dosť finančne náročne a tak touto cestou by som chcela poprosiť o finančnú pomoc. Za každé € som vďačná, pretože každé 1 € ma posunie vpred » www.ludialudom.sk/vyzvy/444...

 Skutočný príbeh

3 0 1 0 1

Komentuj

11 komentov k blogu