„Luka vstávaj! V diaľke som zahliadla pohyb!“ s náhlivosťou v hlase ho budila Tara. „Čože? Pohyb?! Nezmýlila si sa? Po tejto ceste predsa už nikto storočia nešiel!““ Naozaj som niekoho alebo niečo videla. Aha! Pozri! Zase to vidím!“ kričala Tara a rukou ukazovala do diaľky. A naozaj. Aj Luka si na tom mieste kam ukazovala všimol pohyb. Niečo vstalo zo zeme, zahľadelo sa do vody a v tom skočilo. „Tara! Ono to skočilo do Sydehu!“ S hrôzou sa na neho pozrela. „ Myslíš si, že to môže byť jeden z tých utopencov?“ „ Nie, to určite nie,“ upokojoval ju Luka, „tí predsa ožívajú len v noci a navyše na cestu sa nemôžu dostať. Ale tamto bolo na ceste. Poďme sa tam pozrieť. A Tara, pre istotu si nachystaj meč.“ On sám tiež siahol pod plášť a vybral prenádherný meč s čiernou rukoväťou vykladanou smaragdami. Tara ten meč obdivovala ale hlavne obdivovala Luku ako s ním dokázal narábať. Vedela, že ten meč mal odjakživa. Nikdy sa však nedozvedela odkiaľ ho mohol mať, on, syn chudobného roľníka. Myslela si, že ani on to nevie.
Pohli sa smerom k tomu miestu, kde tá vec alebo čo to bolo skočilo do jazera. Batohy sa im triasli na pleciach. Bolo to dosť nepohodlné, pretože si veci museli narýchlo pobaliť a navyše im škŕkalo v žalúdkoch, pretože sa nestihli ani poriadne naraňajkovať. „Luka! Muselo sa to utopiť, nič predsa nevydrží tak dlho pod vodou a už vôbec nie v Sydehu.“ „Neviem Tara, možno. Ale radšej buď v strehu.“ Boli už len pár metrov od toho miesta.
„Dobrý deň, mľask, pocestní!“ ozvalo sa vo vode vedľa nich. Tara vykríkla. To čo na nich z vody prehovorilo bola mužská hlava, avšak nie priamo ľudská. Namiesto očí mala len prázdne očné jamky, a za nimi černotu takú čiernu, že ste si mysleli, že je to černota z najtemnejšieho podsvetia. Ten mľaskavý zvuk vydával jazyk toho tvora. Vystreľoval ho von a pri tom to vždy nepríjemne v jeho ústach mľasklo. Keď ich otvoril aby zase prehovoril, všimli si, že ten vystrelovací je len jeden z dvoch. Ten druhý bol mäsitý a obrovský. Prevaľoval sa mu v ústach zo strany na stranu. Na vrchnej strane mal len dva ostré zuby, zvyšok úst bol bezzubý. „Stavím sa, mľask, že ste smädní, mľask. Pri takomto, mľask, putovaní človek veru riadne, mľask, vysmädne. A vy, mľask, ste si určite, mľask, zobrali málo, mľask, vody na cestu, mľask. Nemám pravdu? Mľask.“ Ten tvor sa začal pomaly štverať na cestu. Tara s hrôzou ustupovala. Ešte v živote nevidela nič nechutnejšie. Ten tvor mal „ľudskú“ iba hlavu. Zvyšok tela patril obrovskej ropuche, ktorej z bradavíc na chrbte vytekala odporne páchnuca tekutina. Luka sa však ani nepohol. V očiach ukrytých pod kapucňou mal vražedné iskričky. Vedel, že ten tvor nie je ani trochu dobrý. „Čo od nás chcete?!“ spýtal sa tej obludy a pri tom pevne zvieral svoj meč pripravený kedykoľvek seknúť ak by boli v ohrození. „Ja? mľask . Drahý priateľu, mľask, ja vám chcem iba pomôcť, mľask. Poznám tu, mľask, v Sydehu jeden prameň, mľask. Tečie priamo, mľask, pod miestom kde stojíš, mľask. Je to tak čistý prameň, mľask, s takou výbornou chladnou, mľask, vodou akú ste ešte nepili, mľask. Za to vám, mľask, ručím.“ Ako hovoril vystrelil svoj jazyk do jednej prázdnej očnej jamky a vytiahol odtiaľ divnú, rôsolovitú čiernu hmotu. Strčil si ju do úst a s hlasným mľaskotom prehltol. Tare sa urobilo zle od žalúdku a ani Lukovi nebolo z toho výjavu práve najlepšie. „Ako vieme, že ti môžeme veriť?“ „ Pretože, mľask, vám dávam svoje slovo, mľask a Vreg vždy, mľask, dodrží slovo, mľask. Ja to už pijem desaťročia, mľask, a som úplne, mľask, v poriadku.“ Tara sa odvážila urobiť krok dopredu. „ Takto si vyzeral vždy?“ opýtala sa snažiac nedať najavo svoj odpor. „ Samozrejme, mľask. Ľudia, mľask, takto predsa, mľask, vyzerajú od nepamäti, mľask. Veď ty sama, mľask, si človek, mľask, tak čo sa tak, mľask, hlúpo pýtaš? Mľask.“ Na jeho hlase bolo počuť, že je čoraz netrpezlivejší a nahnevanejší. „Chceš tým povedať, že sa pokladáš ešte za človeka?“ s úžasom v hlase sa spýtala Tara. „ A čo iné, mľask, by som podľa teba, mľask, mal byť? Mľask. Veď pozriem, mľask, a vidím, mľask.“ „ Kedy si sa naposledy videl?“ opýtal sa ho Luka. „ Každý deň, mľask. Veď tu vôkol mňa, mľask, je jedno veľké, mľask, zrkadlo, mľask. Ale nechápem, mľask, prečo sa ma pýtate, mľask, takéto hlúposti, mľask!“ Vreg už skoro kričal. Jeho hlas nadobúdal nepríjemnú intenzitu a výšku, o ktorej bol Luka presvedčený, že keby sa ešte dvakrát toľko zvýšila tak im potrhá ušné bubienky. Vregova hlava sa nepríjemne otáčala raz na jedného raz na druhého. Tara sa začala prehrabávať v batohu. Hľadala malé zrkadielko, ktoré jej dala sestra, keď bola ešte Tara maličká. Nosievala ho vždy so sebou. Jej prsty nahmatali jeho vyrezávaný okraj a vytiahla ho. „Pozri sa sem, či ešte stále vyzeráš ako človek,“ vravela Vregovi a pritom pomaly postupovala ku nemu. Ruku so zrkadielkom natiahnutú pred seba. „Ja sa nemusím pozerať do žiadneho tvojho zrkadla, mľask. Tu vôkol mňa, mľask, ako som vám už povedal, mľask, je jedno obrovské zrkadlo a keď chcem, mľask, môžem sa do neho, mľask, kedykoľvek pozrieť! mľask. Ja....Aaaaaaa! Čo to máš za bosorácke zrkadlo? Mľask. Daj ho preč!!! Mľask.“ Kričal Vreg a pri tom pomaly ustupoval ku Sydehu. Otočil sa a zahľadel sa na hladinu. Z úst mu vyšlo strašné zavrešťanie. Luka mal pocit, že mu roztrhne hlavu. „Čo ste to so mnou urobili?!! Mľask. Bosoráci!!! Černokňažníci!!!! Mľask. Za toto mi zaplatíte, mľask“ posledné slová vyslovil potichu, že ich Luka ledva zachytil. Rýchlo strhol Taru dozadu, preč od toho monštra.. Vreg sa z revom otočil a skočil na Luku. Luka stihol uskočiť avšak Vreg vystrelil jazyk a omotal ho Tare okolo krku. Začal ju dusiť. Luka ani chvíľu nepremýšľal. Videl, ako Tara lapá po dychu. Skočil a preťal Vregovi jazyk. Ten sa zapotácal, avšak rozhodol sa opäť zaútočiť. Teraz už vedel, že Tara je z dvojice slabšia. Priskočil ku nej a vyplazil von svoj druhý jazyk a chystal sa ju oblízať. V Lukovi skrslo podozrenie, že tento jazyk je jedovatý. Pulzovali v ňom žily, plné tekutiny, ktorá mala rovnakú farbu ako Sydeh. Luka zdvihol svoj meč a rozbehol sa k tomu monštru. Tara od hrôzy skamenela. Nevládala sa ani pohnúť. Keď už si myslela, že už už sa jej tým odporným jazykom dotkne, zrazu sa začal mykať a po krátkej chvíli jeho telo spolu s jazykom ochablo. Spoza neho vyšiel Luka. Čepeľ svojho meča si utieral do plášťa. Tara sa na neho vďačne usmiala. Nevidela mu do tváre, avšak vedela, že on sa usmieva tiež. Obišla Vregovu mŕtvolu a objala Luku. „Už druhýkrát si mi na tejto ceste zachránil život. Ďakujem ti.“ Luka sa od nej však odtiahol. Jeho pozornosť zaujalo Vregovo telo. Začínalo sa meniť. zrazu tu pred nimi ležal mladý muž. Na tvári úsmev a v očiach, ktoré mali orieškovohnedú farbu, výraz vďaky. Jeho telo sa im začalo strácať pred očami až z neho neostalo nič. Tara užasnuto hľadela na miesto, kde ešte pred chvíľou ležal odporný Vreg, neskôr pekný mladý muž a ktoré bolo teraz prázdne. Pozrela na Luku s otvorenými ústami. Ten sa pod kapucňou usmial a povedal: „Na tejto ceste a ostrove stretneme ešte oveľa zvláštnejšie veci, mám taký pocit.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ako to s tym jazykom...respektive dvomi,, a ako sa zmenil a tak...paradicka...
pis dalsie pokracka...