"Dobrý deň," slušne som sa pozdravila."čo si prajete?"
"Vy ste slečna Klobásková?"opýtal sa ma nižší z dvojice. mal veľmi smiešne fúzy pod nosom, vytočené ala salvador dalí.
"áno som, ale kto sa to pýta?" začala som mať akési podivné chvenie v žalúdku.
"prepáčte, my sme sa zabudli predstaviť. Ja som Rudolf Kôpor a tuto moj partner je Koloman Paprika. Sme z firmy Mischelin, ktorú určite poznáte. prišli sme preto, že máe jeden veľmi vážny problém. Naša firma má maskota Mischelina, toho tiež poznáte, a ak nie, máme tu aj fotografiu," a vytasil predo mňa fotku formátu A4 na ktorej bola každému dobre známa biela postavička z pneumatík.
"Samozrejme že ho poznám, ved je na každej vašej reklame."
"presne tak slečna," tentokrát ma oslovil vyšší z dvojice, ktorý vyzeral ako masový vrah. zarastený bol tak, že som mu takmer nerozoznala črty tváre."ale ked si skúsite spomenúť, videli ste niekedy za posledný rok nejakú našu novú reklamu?"
skúsila som si spomenúť, ale ereklamy Mischelinu sa mi vždy zdali byť veľmi trápn, tak som ich vždy prepínala.a tak som jednoducho povedala: "Nie"
"presne tak," opäť sa slova chopil Kôpor." Z panáčikom Mischelinom sa totižto niečo staloí. Niečo strašné!" posledné slová takmer zkríkol.
"ked sa s ním stalo niečo -strašné- nemôžete si vyrobiť nového?" ako som to dopovedala, obaja muži takmer až ofialoveli, jeden začal hrozne kašlať a ten druhý, Paprika, sa zviezol na zem. To už som musela bránku konečne otvoriť a pozvať ich dalej, nech sa upokoja. Ponúkla som im na pitia čaj, ten nechceli, tak kávu, a ani o tú nemali záujem. prosili si len čerstvú šťavu z kapusty. No čo mi iné zostávalo, len som zo špajze vytiahla kapustu a na odšťavovači začali vyrábať to, čo je podľa mňa nahnusnejšie na svete. Obaja muži sa tomu ale strašne potešili. ked sa obaja do sýta napili, pokračovali v rozprávaní.
"viete, slečna Klobásková, vy o tom asi zrejme netušíte, rovnako ako trištvrtina ľudí an svete, ale Mischelin, nie je len nejaký plastový panáčik, Mischelin, je skutočný!" Posledné slová povedal asi takým štýlom ako by odhalil najväčšiu záhadu sveta. Ja som sa však rozosmiala.
"To nemyslíte vážne, však?" obaja muži sa zaatvárili smrteľne vážne a naraz povedali: "Myslíme!"
"No dobre teda," začala soms a pomaly báť, ved som bola sama doma," tak mi teda dajte nejaký dôkaz."
"Ved presne preto sme tu slečna." a vytiahli dalšiu fotku a tase formátu A4. Zase bol na nej Mischelin, tentokrát však nie krásne tučnučký ale vychudnutý, ak nejakú má, až na kosť. Poviem vám úprimne, bol to strašný pohľad.
"Slečna, a presne toto je náš problém. My potrebujeme aby Mischelin pribral!!!" a teraz tie posledné slová skutočne zakričal.
Nevychádzala som z údivu a nechápala som.
"dobre teda, povedzme, že verím, že Mischelin je skutočný, z....z pneumatík, ale enchápem, prečo ked potrebujete aby pribral, idete s tým za mnou? to ho nemôžete, čo ja viem, dofúkať?"
"slečna, a vy si myslíte, že sme už všetko neskúsili? nič sa nedarí, nič nepomáha. A Mischelin, náš milovaný, čoraz viac a viac chudne. bojíme, asi ..ach jaj...neumrel"
"Ale prečo ste prišli za mnou? prečo si myslíte, že ja mu pomôžem pribrať?"
"pretože nýám vaše meno vyveštila veštica." začala som sa azse smiať ale ked som videla, ako sa vážne obaja tvária, smiech ma rýchlo prešiel.
"Dobre teda, tak veštica. A čo by som podla tej veštice mala urobiť?"
"to my nevieme. vraj to viete vy"
"Tak dobre teda. Skúsim to."
A tak som šla. Zbalila som si ruksak, vraj tam nbudem dlchšie ako týždeň.Autom sme cestovali dlho, velmi dlho. Pri poslednom úseku cesty my zaviazali oči, vraj aby som sa už nikdy nemohla vrátiť alebo niekomu povedať, kde sa Mischelinov úkryt nachádza. Ale ja som sa ako správny filmový maniak pokúšala si cestu zapamätať ostatnými zmyslami. Ale dopadlo to katastrofálne. Neskoro v noci sme dorazili k akejsi opusteej farme. Kam som sa pozrela, tam boli samé lesy, nikde ani jediné svetlo. Len farme sa svietilo v jednom jedinom okne.
Vošli sme do domu a muži ma vyviedli po schodoch hore.
"Teraz si pôjdete lahnúť, potrebujete si odpočinúť. A zajtra sa s Mischelinkom stretnete. Zatial dobrú noc." rozlúčili sa a nechali ma stáť pred dverami mojej izby. izba bola obyčajná, len posteľ, stolík a skriňa. našťastie som mala v izbe aj kúpelku a tak soms a mohla hned osprchovať. zaspala som okamžite ako som si ľahla do tej mäkkej postele.
Na druhý deň ma čakali výdatné raňajky a...stretnutie s mischelinom. Zaviedli ma k dverám na konci dlhej chodby. vyzeralo to tam presne ako v nejakom horore. Na chodbe ani jedno svetlo,ani ejdny vere, len ldhá holá hodba a vysoké tmavé dvojkrídlové dvere. priviedli ma až k nim, zaklopali. Spoza dverí sa ozval veľmi piskľavý hlások, ktorý pripomínal fučanie balóna."Kto je?"
"Mischelin, to sme my aj so slečnou Klobáskovou. Može ísť dnu?"
"Nech vojde.Ale iba ona!"
Obaja muži ma poklepali po ramene a išli. Ja som vstúpila.
Bolo to ako by som sa objavila v inom svete. Všade samá ružová, samé kamienky lesklé, gorálky, kvetinky,volániky, mašličky a mušličky, neskutočné množstvo gýčových sošiek, porcelánové bábiky, velké stereo a množstvo cd a na každom kúsku steny plagáty a obrázky...no nemohla som uveriť koho....plagáty Paris Hilton!!! Na dobrých pár minút mi to vyrazilo dych. kto by to bol do Mischelina povedal....potom som konečne zbadala aj jeho. Sedel na posteli, samozrejme tiež ružovej, a obklopený bol množstvom plyšových zvieratie. V rukách zvieral veľkého modrého zajaca. Jeho oči sa na mňa smutne pozerali.
"Vy ste pani Klobásková?"
"Ešte slečna, som moc mladá na vydaj" usmiala som sa na neho.
"Ja by som sa už oženiť chcel,"povedal a zamilovane sa zahľadel na Parisin plagát.
"S Paris?" opýtala som sa opatrne.
"Prečo si myslíš?"opýtal sa ma s deckou nevinnosťou.
"Pretože ju tu máš na každom kúsku steny"
"no hej, s nou by som sa chcel," povedal smutne.
"To preto tak chudneš? pretože si myslíš, že sa jej páčia chudí muži?"
"Ano, ale jej sa hlavne páčia -muži-"
Vyzeral hrozne smutne. Bol chudý, priam vychrtnutý,smutné oči a ten hlas...bolelo ma z toho srdce.
"Vieš Mischelin, nechcem byť k tebe zlá, ale bojím sa, že Paris nikdy mať nebudeš. Ona je totižto vypočítavá krava, ktorá sa rada predvádza."
"Nie, ona nie je taká, ona je dobrá a milá,lenže to nikto nevidí, všetci sú slepí a zaujatí voči nej."
"Mischelin, ved otvor oči.Ty nevidíš, čo vyvádza v meste, kolko chlapov už vystriedala a tak?"
"To nie je pravda, to všetko len televízie robia"
Ako to hovoril a hneval sa, začala som mať pocit, že je čoraz väčší a väčší.
"Mischelin, ale ved, už si sa s nou niekedy naživo stretol?"
"Nie, ale ona je to najdokonalejšie čo tu na svete je."
"Nie nie je, ona je tá najväčšia krava aka tu na svete je"A to som mala už na mále aby som sa nezutekala. mischelin naozaj rástol.Zväčšoval sa každou sekundou a hlas mu takisto hrubol.
"Ty mi nebudeš vravieť takéto veci o Paris. čo ty o nej vieš? Ty si nič, len úbohý malý červ...ty....
A vetdy som sa zobudila
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
demoniqangel
28. 8.augusta 2008 08:51
keby som nebola taká unavená by som sa smiala to bolo dobré
2
sakra ty si dobra....mischelin? to ta ako napadlo? ale bolo to skvele ty ma vzdy vies niecim prekvapit
3
bo-haaaaaaa to by ma v zivote nenapadlo! Hehe. A pozor na pravopis uz sa tesis do skoly?
Napíš svoj komentár