Bola som pre nich tá.. ;nemenovaná.
No, keď zistila, že čakám malého Jakubka už nezazerali ale aj niečo hovorili.
Isto si viete domyslieť, že čo asi.
Bolo mi to jedno.
Je síce pravda, že som mala šestnásť, no v devätnástich som sa na to pozerala už úplne inak.
Môj svet sa točil len okolo jeho.
Kašlala som na ostatných, aj na jeho pretože som bola slobodná mamička.
Raz keď sme boli ; ja a môj Kubko na prechádzke, držal ma tými svojimi prstíkmi za rúčku.
Úsmev od ucha k uchu a vravel mi - Mami a vieš, prečo sú tam hore ďobky ? -
Zasmiala som sa. Mal rôzne názvy pre veci ale tento som ešte nepočula. - Aké ďobky, Kubo ?
- No predsa tie, ktoré v tej tme tak svetielkujú, tie ktoré keď padajú tak plačeš - pozrel sa mi do tváre.
Oči mal po tatovi, modré. Tie do ktorých som sa zamilovala.
- Aha, ale to sú hviezdy predsa, a to vieš. -
- Nevedel som, ale ty vždy keď padnú tak plačeš. Prečo si smutná mami ? Ja nechcem aby si bola. -
- Ale ja neplačem, lebo som smutná. Ja plačem od šťastia. Vždy keď nejaká padne, tak si niečo želaj, dobre ? -
Pustil sa mojej ruky a vbehol mi do cesty, objal ma a povedal svojou detskou rečou - Sľubujem, mami. Mám ťa rád. - v tom zazrel húpačky, hneď ho zaujali
- Mami, idem sa pohúpať. - a odbehol k nim.
Bol celý tatino. Tak veľmi mi ho pripomínal.
Ten bol niekde preč.
Už sme neboli spolu. Bolo to tak lepšie. Hoci sme obaja vedeli, že k sebe niečo cítime, po vzájomnej dohode, to akosi dopadlo ; ja som ostala slobodnou a študujúcou mamičkou a on vlastne ani neviem čo robil.
Jediné na čom mi záležalo, bol malý Kubko.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
19. 11.novembra 2011 23:53
krásne
Napíš svoj komentár