Radšej sa nehlásiť k svojej dcére, z dôvodov.. vlastne som ani nevedela poriadne z akých dôvodov. Bolo mi to jedno.
Mala som od nich pokoj a za dva týždne som mala mať 18.
Dospelosť.
Mohla som slobodne odísť, po tých šiestich rokoch. Vykašľať sa na minulosť a vydať sa na cestu - menom budúcnosť.
Priznávam, nikdy som nebola celkom OK. Vždy som to bola ja, ten cvok ale určite som nebola mentálne retardovaná ako to o mne vravievala moja matka. Teda aspoň podľa mňa.
Posledné dni čo som tam strávila, boli..divné. Nikdy by som si nemyslela, že mi bude aj trochu smutno, keďže to miesto som nikdy nemala veľmi v láske. Ale bola som si istá, že mi v odchode už nezabráni. Vlastne ani nemal, kto. Nevedela som čo sa stalo s mojou bývalou rodinou pretože ma nikto z nich ani raz neprišiel pozrieť. Bola som pre nich hanbou. Tak to bolo. Asi si ma už ani nepamätali.
Plánovala som ísť na nejakú výšku, asi veterinu. Však počas môjho pobytu, som úspešne študovala, takže prečo nie.
Proste som si naplánovala budúcnosť a dúfala, že mi to nejak vyjde.
Odísť z tohto miesta, nikdy sa neobzrieť naspäť a ísť stále a stále, len dopredu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár