Včera sa mi to skoro podarilo. Už o desiatej som ležala v posteli. Pozrela som sociálne siete, nastavila budík na šiestu a cítila som únavu. Bol to dobrý pocit. Pocit, že budem vedieť zaspať.
Prešla hodina, hodina a pol a opäť sa to dialo. Bolo to už 2. krát tento týždeň. Väčšinou sa to dialo iba raz do mesiaca, možno dva razy, zriedkavo viac. Ale teraz to bolo iné. Bolo to príliš živé, prilíš silné, príliš reálne.
Strhla som sa s krikom zo spánku. Srdce mi búšilo. Všade bola tma. Nebola ešte ani polnoc a už to prišlo. Chcela som sa iba pokojne vyspať, tak ako to robia normálni ľudia.
Ľahla som si späť do postele, zmenila polohu a dúfala v tuhý spánok. Cez noc sa to stalo ešte ďalšie dva razy. Ten posledný som vstala a šla sa napiť. Mama opäť zaspala na sedačke. Telka bola zapnutá. Tak ako každú noc. Doniesla som jej deku a zakryla ju. Vždy jej býva zima.
Opäť som si ľahla a pokúšala sa zaspäť. Môj dych konečne nabral pravidelný interval, slnko začínalo svietiť jasnejšie a môj mobil rozhodol za mňa. Bolo 6 ráno.
Mobil mi zvonil priebežne každých 5 minút a ja som ho bezstarostne odignorovala alebo utíšila. Bez toho aby som si na to neskôr pamätala.
10:38. Nevyšlo to. Nevstala som. Znechutená sama zo seba, podišla som k zrkadlu a sklamane pozerala na svoju rozospatú tvár. Idem sa aspoň najesť, povedala som si. Jedlo. Sprcha. Káva. Prekvapivá pozitivita celý deň.
Prišiel večer. Prišla ona. Stará známa. Prišla nečakane. Ako vždy, bez oznámenia. Bol to iba zlomok sekundy. Zlomok sekundy, okamih kedy som si pozerala bezvýznamnú story na ig.
Všetci spolu, vonku, spolu. Šťastní. Usmiati. Až príliš ma to zabolelo. Prekvapilo ma to. Mala som toho síce veľa, aj tak by som asi nešla, hoci by som chcela, no nedali mi ani šancu. Šancu na odmietnutie, Rozhodli za mňa. Bola by som príťažou.
Úprimne sa ani nečudujem. Po poslednom raze. Výlety do **** sú divoké. Aj ten posledný bol taký. Bolo mi to jedno. Minimálne v tej chvíli. Vypla som. Bola som príliš šťastná, príliš neprítomná. Príliš fucked up.
A teraz je to tu zas. Prilíš fucked up again. Ale nie tak ako v účku, trošku inak. Trošku horšie.
...čo viac napísať. záver si radšej domyslite. alebo si predstave šťastný koniec, ktorý je v reálnom živote ohrozeným druhom.
lúčim sa.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
magorias
4. 5.mája 2018 09:44
Nemas depresiu?
Napíš svoj komentár