Som človek ktorý stále chcel niečo dosiahnuť, niečo dokázať niekam proste ísť a žiť si vlastný život. Prv som myslel že to naplní všetky moje očakávania, ale nestalo sa tak. Lebo stále tomu niečo chýbalo, alebo skôr niekto, niekto po mojom boku, niekto kto by ma chápal. Bral by ma takého aký som bez ohľadu aké mám chyby. Človek a osobnosť ktorá by sa nepozerala iba na môj zovňajšok ale aj na moje vnútro. Keďže som to vo svojej domovine nenašiel a prostredie ma stále ubíjalo, škola nebavila skôr nudila a nejak nenapĺňala. Šiel som to hľadať inam. Hľadal som únik. Iný svet iný ľudia iný život. Lenže aj po tom čo som dosiahol všetky svoje najmenšie priority prišiel som na to, že to nestačí že stále tam je niečo čo mi chýba. K tomu aby som bol šťastný, aby som konečne odstránil ten pocit samoty ktorý ma tak neskutočne dožieral z vnútra. Vymazať konečne ten stereotyp do ktorého som sa dostal. Stereotyp ktorý ma postupne vyžieral z vnútra. Nakoniec som to ale našiel. Nebola to dlhá cesta ale pri tom aj aj krátka, možno sa dá počítať na mesiace alebo aj na roky....

Keď som dokončil strednú zmaturoval, ale ešte aj pred tým som si hľadal vysokú školu. Na ktorú by ma zobrali a hlavne takú ktorá nie je pre mňa príliš náročná. Na Slovensku je ich dosť hoc kvalitu štúdia a to ako sa absolventi daného štúdijneho odboru uplatnia už nik nerieši. Ale dajme tou. V skratke vydržal som tam do letného semestra, s tým že už v máji som mal kúpenú letenku do Londýna. Bez toho aby som bookoval spiatočný let. Už vtedy som vedel že sa nevrátim. Nemal som spravené tri skúšky a proste bolo mi to jedno.
Šiel som sám. Možno som jeden z tisícky, možno to o čom budem písať je už každému familiárne ale ten kto si to neprežil nevie.
Keďže som šiel sám nemal som sa ani na koho obrátiť, nevedel som kto alebo čo ma tu bude čakať, či neskončím na ulici alebo sa nevrátim s malou dušičkou a so skazeným snom.
V deň odchodu s domu som sa rozlúčil so všetkými, nebola to rozlúčka veľkého rázu proste som akosi vedel že sa budem vracať za mojimi priateľmi a rodinou dosť často tak som tomu neprikladal veľký ráz. Iba som si zapamätal slzy mojej mamy keď sa so mnou lúčila na vlakovej stanici. A tak som si ešte užil niekoľko hodinovú cestu do Bratislavy. Kde som prespal u Nikoly. Bol to pre mňa deň tak rozčarovaný cítil som melanchóliu ale aj eufóriu zároveň. A ešte sa to vystupňovalo keď som stretol jeho. On ktorý bol pre mňa stále tak dokonalý, tak nedosiahnuteľný a charizmatický. Proste jeho všetko ma na ňom stále priťahovalo aj na ďaleké diaľky. Jeho úsmev, hlas, aura jeho aura ktorá vyžaruje. Je to ako keď stretnete niekoho a už viete že je to ten pravý, ten s ktorým chcete prežiť zvyšok svojho života, ten ktorému chcete dať úplne všetko...
Taký bol aj náš prvý bozk, hoc krátky, hoc len vo výťahu. Keď sme spolu šli na zastávku kde som ho odprevadil a čakal kým príde jeho bus mal som mu chuť toľko toho ešte povedať, ale mne na tvári zamrzol len úsmev. A keď ho už nebolo, už nebolo nič iné čo by ma tu držalo. Stále tu bol ale naše cesty sa v ten moment krížili, ja so bol inde a inde bol aj on.

V lietadle som pociťoval neskutočné očakávania, čo bude ako bude. Ako sa popasujem s angličtinou ako im vlastne budem rozumieť. Ale nakoniec to dopadlo nad moje očakávania. Predsa sledovanie britských seriálov stálo za to. Už sme sa blížili k letisku ako sme pristáli, mňa pochytilo to moje stále nutkanie dostať sa všade čo najskôr a najskôr tam aj byť. Na letisku v Stansede som už ale ďalej nevedel čo a ako. Tak som zavolal Lucií. Priateľa môjho budúceho landlorda u ktorého som si ešte mesiac dopredu vybavil bývanie. Tak podľa inštrukcií som si kúpil lístok na autobus smer London Victoria. Cesta autobusom mi prišla ešte dlhšia ako samotný let a nakoniec Londýn. To bolo niečo konečne ho vidieť na vlastné oči. Vidieť tú masu ľudí zmes všetkých národností pokope. Už v tej chvíli som sa cítil stratený lebo som nevedel kde je London Victoria Station. Tak som sa hneď začal pýtať ľudí naokolo. Hneď prvý pán mi povedal že nie je miestny a nemá tušenia. Tak som skúsil ďalej a spýtal som sa jedného dievča, tá mi povedala že je to hneď za rohom. Na čo som sa zarazil, lebo ako samozrejme a ako vždy som sa vydal úplne opačným smerom. Tak som sa vymotal na vlakovej stanici kúpil si lístok. Spýtal sa aspoň piatich ľudí kde je správny terminál a či sedím vo vlaku ktorý ide do Croydonu.
Všetko bolo ešte také nové.Vlak mi ani neprišiel ani ako vlak v porovnaní s tými našimi. Všetko je v UK robené pre veľké masy ľudí tak žiadne zbytočné kabínky alebo sprievodcovia, všetko funguje cez turnikety a čipové karty. Tak a skončil som na Vlkovej stanici mesta croydon. Tam som si kúpil lístok na tram/električku do New Addington čo bola našťastie posledná zastávka. Už v ten deň som mohol zažiť vykyvujúce anglické počasie, keď zrazu pršalo a v tom sa dážď zmenil na krupobitie. Celý čas som očumoval ľudí v električke. Tučná angličanka ktorá bola ledva napasovaná v rifľovej veste pod ktorou mala rozťahaný top z ktorého sa jej tiahla sukňa pod ktorou mala ešte aj legíny. Mladý teeneger černoch s veľkými beats slúchadlami. Stará babka ktorá si to leštila na veľkej dotykovej obrazovke. Všetko bolo zrazu také rýchlejšie a živšie. Ale aj to človeka ponorí a umorí a aj on sa ponorí do svojho smartfonu pri cestovani a neaujíma ho okolie lebo je to stále to isté.
Ako som tak vystúpil a šiel uličkou oproti mi už šla Lucia češka. Oblejšej postavy s úsmevom na perách a vlasmi v cope, Oblečená v rozťahanom tričku a športovým spodkom.
Zaviedla ma do bytu ktorý bol hneď na ulici pod obchodmi schodmi hore. Všetko špinavé na malom námestí anglické deti ináč fagani. V byte ma privítal ich veľký pes a Laco. Či cigán alebo polocigán neriešil som to. Ale už pri jeho prvých vetách som vedel že to bude prúser.

ďalej to bude ďalej nabudúce

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár