Príbeh o mne, alebo aj o tom že venovaná láska je čistý egoizmus

Môže mi byť jedno že si to skoro nikto neprečíta, potrebujem sa len vypísať......

Niekedy si pripadám ako troska. A zas inokedy sa vznášam. Tieto výkyvy ma niekedy privádzajú do šialenstva. A viac menej si za ne môžem ja sám a moja povaha. Čiže dopredu upozorňujem na to že môj terajší objekt pozornosti nemôže za to ako sa niekedy cítim. Je to len o mne.....

Píšeme si už od apríla tohto roka, a ja som po nejakom čase prišiel na to, že som si ho strašne obľúbil. Ako aj jeho výzor, správanie, všetko. Väčšinou to bolo len o písaní, dosť často mi to dopisovanie s ním vedelo zdvihnúť náladu. Ale zase pre moju urážlivosť a citlivosť, mi pri tom nálada dosť klesla. Niekedy si normálne nahováram či by nebolo lepšie keby mi nenapísal. Lebo aj tak nie je z môjho mesta. A ja som sa na vzťahoch na diaľku vždy perfektne popálil. Ale keďže jeho vytrvalosť ma dosť očarila dal som sa s ním do reči. Po čase som ako som už spomínal na ňom začal lipnúť. To naše každodenné dopisovanie je už ako rituál bez ktorého sa mi zle zaspáva. Hoc to niekedy nie je moc duchaplné ale aspoň mám dobrý pocit že som ho pozdravil.
Niekedy sa až zamýšľam nad tým či on pociťuje ku mne podobnú náklonnosť ako ja k nemu. Nechcem byť ten čo toho druhého v kuse otravuje s vyznaniami lásky a čo ja viem čoho. Tak preto som radšej v ústraní a tvárim sa ako keby nič. Len to zas nie je až tak dobré riešenie že? Keď on je typ ktorý si aj po pri mne chce zachovať image, ešte stále nezadaného. Ja mu to tolerujem, a nejako som sa s tým vyrovnal. Veď nebyť jeho ešte teraz sa zahadzujem s pofidérnymi existenciami a celé noci revem sám doma. Pri ňom som prišiel na to že mám možno aj na viac. Lenže zas som sa pre nikoho tak netrápil. Ako preňho, mám ho strašné rád, a už mám taký pocit že otravujem svoje okolie s tým ako ho medzi všetkými rozoberám. Keby tak vedel čo sa deje v mojej hlave keď práve nie som s ním. Možno by sa zľakol a utiekol. Keď ja som vždy túžil po niekom milujúcom. Po niekom kto by musel prvý krok urobiť za mňa. Toto rozpisovanie nikam nevedie. Je to ako reklama bez pointy........
A tá chvíľa keď sa jedna “zvedavá žena“, vypytovala na to ako na tom my dvaja sme. Či sme priatelia, a jeho odpoveď znela ako iba jednoduché rázne : NIE ešte s dávkou irónie.
Tak v tom momente som mal pocit, ako keby sa v tej chvíli otočil a vrazil mi dýku do hrude.
Potom od neho zaznelo iba: Čo si o tom myslí druhá strana?
Druhá strana: Je zabitá!
A to ma tak trochu vyviedlo z mojej opilosti nad nami. Že to nie je až také ružové ako som si myslel. Alebo je to len v procese ktorý nikam nevedie. A moje predstavy o ideálnom vzťahu asi nikdy nebudú naplnené. A ja sa ho časom začnem báť. Budem sa báť toho že sa na ňom budem lipnúť ešte viac. Že už nebude stáť ani o moje dotyky. Že ma už bude brať čisto kamarátsky. A mňa to bude dožierať tak ako vanish vyžiera škvrny.
Ja potrebujem cítiť náklonnosť, pocit istoty. Lenže kde ju nájdem to neviem. Aj keby som nevedel kde mi hlava stojí a teraz by som nemal čas písať tieto sprostosti, určite by sa tam furt našlo miesto preňho. Už ho z hlavy nedostanem. Asi sa zabijem, a nanovo oživím.............


Majte sa................

 Denník

7 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu