Každý týždeň počas sezóny bol u nás futbalový zápas. Aj dnes sa mal hrať a bol posledný, pretože sa končila sezóna. Kamaráti z krčmy ma naň zobrali, pretože je chodili na každý zápas. Bola to taká nedeľňajšia tradícia a ku tomu poznali veľa chalanov z družstva a tak ich chceli podporiť svojou účasťou. Zápas to bol teda nudný, klasický dedinský futbal s veľmi zaujímavými výkonmi, pár nadávkami a so sklamaním alebo s radosťou na konci. A samozrejme nechýbalo ani pár nadávok, či už na stranu súpera, rozhodcu, dokonca aj takých jemnejších na spoluhráčov. Tie nadávky sa mi na tom pozdávali najviac. Tá odhodlanosť urobiť kvôli výhre hocičo, neschopnosť povzniesť sa nad situáciu... to bolo niečo čo ma fascinovalo, to bolo to moje. Aj v publiku boli fajné emócie. Nie všetci držali iba svojmu tímu, boli aj takí čo ho ohovárali. Asi mu nedôverovali natoľko, aby si mysleli, že ich podpora by hráčom na ihrisku mohla pomôcť. Ja som bol taký istý, prišiel som si pozrieť futbal a porozprávať sa s kamošmi, nepovažoval som za dôležité, aby niekto vyhral.
Nie je to žiadny zvyk dať si na dedinskom futbale pivo, ale tak či onak, bol som kúpiť jednu rundu. Bolo zimšie a tak nechutilo tak príjemne ako by mohlo chutiť v lete. Pili sme, zabávali sme sa a pozerali na ihrisko ako keby nám za to platia. Vtedy som sa rozhodol, že by som zo seba mohol urobiť idiota a skúsiť cvičenie od doktorky. Zišiel som na spodok tribúny, úplne na kraj a sadol som si. Avšak nebol som otočený na ihrisko, ale vybral som si pozeranie na tribúnu. Našťastie všetci boli dosť zažraný do hry a tak si to hneď nevšimli, avšak keď rozhodca čosi odpískal, ľudia z tribúny začali blúdiť očami a všimli si dokonca aj mňa. Tie pohľady, veru ak to mám povedať, neboli moc chápavé. Vedel som, že budem za blázna, ale predtým som si neuvedomil, že sa tak aj budem cítiť. Pozrel som sa na kamarátov, ktorí ešte stále sedeli v hornej časti tribúny a stále držali v rukách pivo, aj keď druhú ruky si buď dali do vrecka alebo ju stiahli do rukáva. Schytal jeden nechápavý pohľad od toho, čo mi volal, keď sme išli do krčmy. Jednu stranu pery zdvihol ako keby naznačoval, že tá nevšednosť mu nevadí, ale vzápätí pokrútil hlavou. Radšej som sa pozrel na inú stranu, aby som ani jedného z nás nevystavoval zbytočne trápnym situáciám.
Po čase si ma už nikto nevšímal. Bol som si istý, že si o mne každý vytvoril názor a myslel som si, že ak by som vstal, zas sa na mňa všetci pozrú. Keď som sa nad tým zamyslel, prišlo mi vtipné, že keď som urobil niečo nezvyčajné, upútal som pozornosť a podľa môjho pocitu ma dosť ľudí nechápalo. Časom si na to zvykli, no keď som túto abnormalitu prestal robiť, opäť som ju upútal a ľudia ma ešte stále nechápali. Tým sa nesnažím poukázať na to, že by som im vyčítal to, že hocikto kto robí niečo nejak inak ako všetci ostatní je automaticky považovaný za čudného, no keby vedeli, že som sa len snažil spomenúť si a skúšal som len cvičenie, ktoré mi odporúčala doktorka, možno by to zobrali inak. Vtipné ako mnohých ľudí ovplyvňuje nevedomosť. A presne sa to aj tak stalo. Postavil som sa a hneď som na sebe cítil pár pohľadov.
Po zápase, keď sme už schádzali z tribúny, spýtal som sa kamaráta na Sofiu. Bez žiadnych otázok mi povedal, že ju videl na protiľahlých lavičkách, ale nevie, či tu ešte je. Zadíval sa na lavičky a povedal mi, že ju vidí. Aby som ju našiel aj ja, pokúsil sa mi ju opísať. Mala na sebe oranžový sveter s obrovským šálom cez krk. Povedal som im, že ich dobehnem a vybral som sa smerom ku nej.
Cítil som sa neskutočne nervózne. Každým krokom som si bol čoraz menej istý, čo jej chcem vlastne povedať. Kto to vlastne bol? Veď ja ju už nepoznám. Keď som bol pri nej tak blízko ako to osobná zóna dovoľovala, pozdravila sa mi. Ja som ešte stále mlčal a pozrel som sa na ľudí, ktorí sedeli vedľa nej. Jeden chalan a tri dievčatá. Iba Sofia a jedna jej spolu sediaca mi venovala pozornosť, všetci ostatní sa iba letmo pozreli a pokračovali v sedení a rozprávaní. Sofia sa postavila a podišla bokom asi 3 kroky. Ja som ešte stále mlčal, iba som sa pousmial. Teraz mlčala už aj ona, dávala mi dosť najavo, že ja som prišiel za ňou, takže chcem asi niečo ja od nej. Spýtal som sa jej, či je Sofia. Zasmiala sa a odpovedala áno. Spýtal som sa jej, že či by si niekedy na mňa nenašla čas a či by nebola ochotná ísť so mnou niekedy von. Na to mi povedala, že si nie je úplne istá, či je to dobrý nápad, ale že ak chcem, niekedy môžeme ísť. Snažil som sa byť extra zdvorilí aj keď neviem prečo. Poďakoval som jej a na to mi povedala niečo, čo si presne pamätám. „Vážne si ma nepamätáš?“ Musel som jej na to odpovedať, že si ju naozaj nepamätám a potom k tomu dodala trošku tichšie, akoby pre seba „Ja teba hej“. Netušil som, čo na to povedať, iba som čakal, či chce ešte niečo povedať, ale ona iba viac otvorila oči a vydýchla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
scorpion4444
22. 1.januára 2014 00:14
mimochodom, privítal by som hocijaké komentáre, či kritiku, pochvaly alebo aj nejaké postrehy budem len rád
Napíš svoj komentár