Nevedel som zaspať. V posledných dňoch to nebolo nič neobvyklé. Márne som otáčal vankúš na chladnejšiu stranu. Podľa všetkého ma muselo niečo trápiť. Nespomenul by som si na nič, čo by mohlo mať na mňa taký vplyv. Dokonca som nad tým ani nebol ochotný uvažovať. Z vešiaka som si zobral bundu a šál, a vybral som sa do temnejšej strany ulice. Vo vrecku som mal cigarety, ktoré som si kúpil pred troma dňami. Ešte stále boli neotvorené.
Zapálil som si až pri schodoch pred nejakou veľkou budovou. Bola zima a oči sa mi stiahli od ohňa zápalky, a tak som bol oslepený, až kým som si opäť nezvykol. Sadol som si na studený betón, skúšal som myslieť na zajtrajšok. Fajčenie mi išlo dobre, ani som necítil, že by som niečo vdychoval, ale z cigarety ubúdalo veľmi rýchlo. Asi v polke som ju odhodil. Vedel som, že ju nechcem dofajčiť až do konca. Postavil som sa, oprel sa o stenu a zapálil som si ďalšiu. Zadíval som sa na budovu, pred ktorou som stál. Nebol som nijak očarený a za jej jedinú výhodu som považoval iba schody, ktoré boli pred ňou. Bola žltej farby, kde tu mala malé okno a drevené dvere so sklom. Na skle bol rúžom napísaný nejaký citový výlev. Tipoval som, že to písalo nejaké dievča. Potiahol som si z cigarety a uvidel som svoj odraz na skle. Prižmúril som oči, len aby mi do nich nevošiel dym. Cigareta mi opäť prestala chutiť. Túto som ale nechcel zahodiť, chcel som zistiť, prečo som ju vôbec zapálil. Stál som tam sám a kedykoľvek som mohol ísť domov, späť do vyhriatej postele. Začul som smiech dvoch dievčat. Obzrel som sa, no nikde som nikoho nevidel. Neďaleko od miesta kde som stál bol na zemi kúsok baliaceho papiera. Mal vzor obláčikov s mesiačikom. Ako som sa naň díval, začalo fúkať a odfúklo aj papier. Zamyslel som sa, že či by ho odfúklo aj keby som sa naň nepozrel. Posledný krát som potiahol z cigarety. Pozrel som sa na sklo dverí a čakal som, že tam uvidím svoj odraz, aj keď som cigaretu už dávno mal pod nohou.
Stále som nebol ospalý, ale i tak som si vybral ísť si ľahnúť. Naspäť som išiel rovnakou cestou ako predtým. Domov by mi to trvalo len chvíľku a tak som išiel radšej pomaly. Po druhej strane cesty ma obišlo dievča. Mala rýchlu chôdzu, v ušiach slúchadlá a malú hnedú kabelku, prevesenú cez plece. To bol jediný neznámy človek, ktorého som v ten deň uvidel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár