Štyria jazdci

Neurčito a prázdne hľadel vôkol seba po násilnom vytrhnutí zo spánku. Pleskol po budíku ktorý sa pod návalom sily pokorne zastavil a donútil sa vypotácať z postele do nového zívajúceho dňa. Ani si nestihol uvariť kávu, ani si nestihol zapáliť, ani si nestihol uvedomiť, že vlastne ešte stále žije a už sedel v kancelárií a ťukal do klávesnice do zblbnutia stále tie isté čísla. Čas plynie rýchlo, naozaj veľmi rýchlo, práve vtedy, keď to nechceme. Márne sa môže presviedčať, že je to konštanta, ktorá plynie stále rovnakým tempom. Niekedy je ho príliš veľa, niekedy ide príliš rýchlo, niekedy pomaly. A niekedy je ho až príliš málo. Teraz by ho chcel viac, no zazvonil telefón.
Áno.
Mhm.
Áno.
Vybavím.
Samozrejme. Potešenie na mojej strane.
Dopočutia.

A tak ďalej, a tak podobne. A toto sa opakovalo celých dlhých nudných jedenásť hodín. Teraz zas naopak čas plynul príliš pomaly, a vlastne aj príliš rýchlo zároveň. Tam hore to musí byť kurevsky dobre vymyslené. A ani sa tej silenej ironickej poznámke nezasmial, ako obyčajne. Doba je neurčitá a zvláštna. Pre ľudí tak nutný nepriateľ zrazu nie je hmotný, iba sa pomaly vznáša v povetrí a nedáva o sebe vedieť. Preto niet na koho nadávať, proti komu robiť demonštrácie. A všetci sú zrazu takí prázdni, lebo im je umelo dobre. A sprostejú. A neustále sprostejú, a sprostieť budú. Niekedy praje tejto spoločnosti nového Hitlera, nech sa konečne aspoň trochu zobudí a vstane z vavrínov, ktoré už dávno vyschli. Darmo budú pľúca dýchať čerstvý sýty vzduch, keď sú prežraté červami.

Zaspávalo sa mu zle. Menenie polôh, prevaľovanie sa. Menenie myšlienok. A ani jedna určitá. A neustále ubiehajúci čas, ktorý mu zostával do nepríjemného budíka. Mal chuť na mrchu, takú štýlovú. Ktorej bude rozprávať slovné ekvilibristiky a zložité metafory. A potom ju pretiahne. A ona ho stihne poslať k vode skôr, ako on ju, pretože úlohu mrchy predsa zohráva ona. A má v tom akú takú prax. Pritúlil sa k vankúšu a na malý moment zaspal.

Slnko svietilo na zástupy ešte svietivejších a optimisticky prihriatejších ľudí. Začal kurz team-buildingu. Veľa perspektívnych, krásnych a pozitívnych ľudí sa stretne a spoločne pracujú na tom, aby boli ešte perspektívnejší, krajší a pozitívnejší. A hlavne aby nemysleli. Aby sa všetky čierne sračky na ich svedomí, srdci, duši a mozgu rozplynuli v príjemnom davovom delíriu, ktoré im zabezpečovalo dokonalé odpútanie sa od myšlienok, ktoré o samote tak ťažko trávia. Potom zájdu za svojimi mrchami. Ani pri nich nebudú myslieť. A keby náhodou, to nevadí. Bude predsa ďalší kurz. Ďalšia hromadná pakáreň.

Tu sa sneh netopil. Tu sa ani on netopil. Netopil medzi nimi, tými hrejivými a pozitívnymi. Zmätený, sám, usmiaty, trpký. Sedel tam, knísal sa ako plameň sviece. Ideálny stav vecí začne ľudí vyprázdňovať, a potom nie je o čom. Nie je prečo piť. Nie je prečo písať. A nie je prečo žiť. Zapálil si poslednú cigaru a pozeral dolu, dolu na svoj víťazný skok do prázdna. Každá cesta vedie niekam, a tá jeho viedla sem. Na živote nie je dôležitý výsledok, ale dopracovávanie sa za ním. To je to, vďaka čomu sa kolesá aspoň trochu točia. Stále hľadel dole. V tom ho niekto poklopal po pleci. Otočil sa a stál tam jeho strážny anjel. Po boku anjela smrť, po boku smrti boh, po boku boha diabol. Všetci naňho ukázali prstom. To je on, rakovinová bunka, omyl tohto organizmu, ktorý dýcha jednotne. Opäť pozrel dolu. A potom pohliadol na štvoricu. Skok si rozmyslel. Miesto neho leteli dolu oni, všetkých ich zhodil. Usmiaty len sedel na vrchu. Nemá nič, nie je nikto. Je to jeho vlastné, malé vákuum. Je svojím zlodejom, sám sebe ukradnutým. Hrdo tam sedel a čakal na jazdcov apokalypsy. A čaká tam dodnes. Ten pohľad bol krásny.

 Záchod

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu