Stál pod Brooklynským mostom a pozeral do vysvietených okien Manhattanu...Cítil atmosféru mesta ktoré nikdy nespí, opar z rieky Hudson. Mesto sa pomaličky presunulo do melanchólie prebúdzania, on mal pocit že zaspáva. Zas naňho prišiel ten mučiví pocit, že v živote nikdy nestál na zastávke osudu v správny čas pri správnej koľaji. Pod kabát mu vtieralo vliezal studený septembrový vietor, zrúcaniny po svetovom obchodnom centre predstavovali presnú paralelu jeho života. Pompézna stavba, objekt tisícov pohľadov v sekunde skončil v prachu. Chcel cítiť aspoň nachvíľu že je človek, schopný cítiť, ľúbiť, aspoň veta ktorá mu dokáže že patrí do tohto sveta. Odkedy ho Jane opustila, nevedel sa poriadne nadýchnuť...Jej list na rozlúčku si vždy, každý večer za ten čas prečítal. Každé jedno slovo, každú jednu myšlienku preniesol cez mozog už najmenej tisíckrát. „Už to ďalej nemôžem skrývať, nedokážem ťa už milovať Jacob...zbohom“ Sú to tri roky čo opustila jeho útulný byt na 12. Avenue. Ostala po nej len vôňa vo dverách, a list. Ušla zbabelo, bez slova, bez upozornenia. Ešte deň predtým boli spolu v kine, v čínskej reštaurácii na jej obľúbené kuracie krídelká. Celý večer nesmelo šmátral vo vrecku, dúfal že sa už konečne odhodlá požiadať ju o ruku, čakal na šťastie v jej očiach, keď jej nastokne na prst briliantový prsteň na ktorý pol roka tajne šetril. Dnes s tým chcel skončiť, skončiť so všetkým, spláchnuť to niekam preč, ďaleko od seba. Pokúsil sa nabrať posledné kúsky odvahy, vyliezol po rebríku na železné trámy mosta, pozrel do rozbúreného toku. Mal strach, neskutočný, úplne ho paralyzoval. Stále si opakoval aký je neschopný, že nič v živote nedokázal. Jemne sa navážil vpred, hlavou sa mu premietal celý život, dúfal že ešte nájde vysvetlenie. Zaváhal. Ustúpil. Uvedomil že ani ona jedno nedokázala...Nedokázala ho úplne zlomiť. Posledný hlas svedomia mu to nedovolil. Nedovolil prehrať, prehrať so sebou samým. Tvárou mu nekontrolovateľne tiekli slzy. Zliezol dole, a prvýkrát za posledné tri roky to dokázal, nadýchnuť sa z plných pľúc . Napravil si kabát, utrel tvár a po rokoch sa nenútene usmial. Pozrel do žiary vychádzajúceho slnka nad Long Islandom, a spravil prvý krok na ceste k novému životu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
weronqa  20. 5. 2010 19:43
krásne Jarko
Napíš svoj komentár