Dlho kráčali bez slov, ktoré sa im obom zdali zbytočné a nepotrebné na vyjadrenie ich pocitov z toho druhého.
Nakoniec tiché kráčanie prerušil vlk, ktorý znenazdajky zastal a nastražil uši. Lear si všimol, že Danea sa sprava rovnako, akoby chcela dokázať, že nie je horšia ako on.
„Niečo tam je. Odbočíme z cesty," zašepkal Iňaki a okamžite sa pustil smerom k lesu, ku ktorému sa medzičasom dostali. Nebolo však jednoduché dostať sa dovnútra, pretože stromy na okraji boli príliš husté.
Preto Iňaki rýchlo zmenil smer a začal sa predierať cez les na druhej strane cesty.
Keď bol konečne spokojný s ich polohou a vzdialenosťou od cesty, otvoril batoh, ktorý si Lear až doteraz nevšimol a vybral z neho dva plaste. Jeden z nich hodil svojmu tmavému spolucestujúcemu.
„Čo s tým mám robiť?“ spýtal sa Lear a začudovane hľadel na cestovný plášť neidentifikovateľnej hnedo-zelenej farby.
„Obleč si ho. Rýchlo!“ odpovedal mu a pohybom ruky potichu privolal svojho vlka, potom ukázal na Daneu a hlbšie do lesa.
Nato sa vlk priblížil, pozrel na ňu a jemne do nej strčil. Potichu sa oba tvory rozbehli dlhými ladnými skokmi do tmavého lesa.
Keď mal Lear plášť konečne na sebe mladší muž ho pritlačil rukou k zemi a naznačil mu, aby si nasadil aj kapucňu.
Dvaja muži ležali na lesnej podlahe zahalení do plášťov a ani sa nepohli, zatiaľ čo po ceste prechádzala skupina jazdcov na zvláštnych koňoch. Všetky z nich boli čierne až na hrivy, ktoré boli žiarivo biele, takmer strieborne.
Jedno z týchto krásnych vznešených zvierat zastalo a pozeralo priamo na miesto, kde sa pútnici prednedávnom vnorili do lesa..
Jeho jazdec ho však popohnal. Zjavne usúdil, že im nič nehrozí a cela skupina sa vydala ďalej po ceste.
„Prečo sme museli zísť z cesty?? Naozaj tomu nerozumiem, veď to bola len skupina neškodných jazdcov, aké po ceste chodievajú neustále. Nerozumiem...,“opakoval Lear a dožadoval sa vysvetlenia od svojho priateľa.
„Naozaj si sa asi nikdy nedostal von zo svojho malého mestečka. Cesty už dnes nie sú bezpečné. Potuluje sa tu mnoho stvorení, ktoré by ti radi ublížili ak by si im na to dal príležitosť. Trváš na tom , že chceš vedieť čo to bolo?" odpovedal zdvíhajúc sa zo zeme.
„No keď už máme spolu niekam ísť, hoci len do najbližšieho mesta, bolo by vhodné, aby si mi povedal o veciach, ktoré ma môžu ohroziť, nemyslíš?“ tentoraz už s trochou hnevu vysvetľoval Lear.
„Tak teda dobre. Ale vieš, zvedavosť nie je niekedy príliš dobrá vlastnosť keď žiješ na cestách a spíš pod holým nebom. Avšak na druhej strane, nemôžeš cestovať svetom ,o ktorom nič nevieš, že?" konečne sa podvolil Iňaki a začal rozprávať.
„Vlastne ani ja neviem, čo sú tí jazdci zač. Ale viem niečo o ich koňoch. Tieto zvieratá sa chovajú iba v Severnej zemi. Dokážu bežať rýchlo ako gepard a zároveň zachovať pokoj pri bojoch. Ich kopytá sú ostré a ich hrivy sa nikdy nestrihajú, pretože by tak podľa povesti prišli o svoju rýchlosť. Zaujímavé je, že tieto zvieratá sa nedajú osedlať,“ Lear si až teraz uvedomil, že sedlá naozaj nikde nevidel .
„Je to preto, lebo sa im na srsti neudrží žiadne obyčajné sedlo. Jediné sedlo, ktoré sa môže používať je z dračej kože. Má to ale háčik. Už dvesto rokov nikto draka nevidel. A preto existuje iba 12 takýchto sediel,“ rozprával Iňaki, zatiaľ čo ich dobehli vlk s Daneou. Lear ju pohladil a ďalej počúval. „Tí, ktorých sme videli z cesty na ne zrejme nemali a preto mali oblečené špeciálne nohavice, aké sa vyrábajú iba na juhu. Nie je to zvláštne? Kone chovajú na severe, ale jedinou možnosťou ako na nich jazdiť sú nohavice z juhu. No, má to svoje dôvody. Ten, ktorý chce toto zviera musí byť odvážny, cieľavedomý a silný. To môže dokázať jedine cestou cez celý Wiadan.,“ dokončil mladý muž a čakal na reakciu spolucestujúceho. „Zaujímavé. Nikdy som o ničom podobnom nepočul.“ zamyslel sa Lear.
Po stretnutí s tajuplnými neznámymi kráčali lesom a keď sa slnko začalo strácať, Iňaki rozhodol, že sa tu aj utáboria. Ich spoločná cesta sa mala skončiť už na druhý deň napoludnie, ale muži nemali potrebu sa rozprávať. Vyzeralo to, akoby sa poznali roky a nepotrebovali dlhé rozhovory na vyjadrenie svojich pocitov. Až keď sa konečne usadili k ohňu, jeden z nich prehovoril. „ Takže ty chceš ísť do Severnej zeme, áno?“ spýtal sa. Prikývol a naďalej zostal ticho.
„Prečo?“ potichu povedal Lear, zatiaľ čo sa mu hlavou preháňali otázky, či to nebolo náhodou príliš trúfalé. Mladší muž chvíľu rozmýšľal pozerajúc do červených plameňov. Nato sa usmial, akoby si spomenul na niečo, čo ho robilo veľmi šťastným. Kedysi. Lear sa na neho naďalej díval s otázkou v očiach.
„Pamätáš sa, ako som ti hovoril o Faaroch?“ Neodpovedal, na jeho tvári však bolo nepochopenie úplne viditeľné. „ O tých zvláštnych koňoch bez sediel. Dobre. Pravdou je, že sa nechovajú v celej Severnej zemi, iba v jednom meste úplne na severe. Volá sa Faar. Iste si si všimol farbu mojich očí. Nehodí sa k farbe mojej pleti. Vlastne sa nehodí k nijakej farbe pleti, pretože neexistuje žiadna známa rasa, ktorá by mala podobnú. Som miešanec. Moja matka bola práve z tohto mesta, Faaru a môj otec..“ na chvíľu sa odmlčal. Potom pokračoval. „No, môj otec bol Daer. Vieš, jeden z tých vysokých mužov s čiernymi vlasmi a tmavými očami. Jeho otec bol rovnako tmavý ako ja. Ale ten môj mal pleť bledú ako mesiac. Matka bola krásna. Mala nádherné zelené oči, bielu pleť a dlhé biele, až strieborné vlasy. Zomrela, keď som mal 10. Otec ma zobral z Faaru a odviedol do Bony, kde som zostal až do 16. Potom so odišiel a nikdy viac sa tam nevrátil. Mierim do Faaru k jej hrobu.“ dopovedal Iňaki a zostal ticho, čakajúc na odpoveď.
Lear sa nechcel vypytovať viac. Bolo mu jasné, že dnes večer sa už dozvedel aj tak veľa. Iňaki nebol jedným z tých zhovorčivých ľudí a preto bol rád, že sa o ňom dozvedel aspoň toľko. „Môžem ísť s tebou?“ opýtal sa zrazu. V modrých očiach sa na okamih zableskol údiv, ktorý bol ihneď zasa za neprehliadnuteľnou maskou. „Prečo to chceš?“ zaujímal sa Iňaki. „ Pozri, rád by som šiel, pretože ako si sám povedal o cestách divočinou viem asi tak kravský prd, nikam konkrétne nemierim a ty by si ma mohol veľa naučiť. Aj keď si vlastne ešte decko,“ zasmial sa Lear, ktorému hlavou prebehla ešte jedna myšlienka. Nevyslovil ju však. Iňaki jeho úsmev opätoval: „Dobre teda, poď so mnou. Ale budeme ti musieť kúpiť nejaké iné šaty a luk. Z mečom by ti to šlo zo začiatku ťažko a luk je neuveriteľná zbraň, k nemu ti postačí aj nôž.“ Lear prikývol a ľahol si vedľa Danei, ktorá už dávno spala.
Snívalo sa mu o Elyse. Keď ju videl po prvý krát, po prvý krát ju pobozkal. Zrazu do jeho sna vstúpila Mirabelle. Bola pekná ako vždy. Po matke zdedila krásne tmavé vlasy a po ňom nos a hnedé oči. Proste dokonalá kombinácia, ktorá bola navyše veľmi pracovitá a dobrá. Často si predstavoval jej budúceho ženícha a dúfal, že nebude mať dôvod ju biť. Bola predsa poslušné dievča a vedela, ako sa má správať žena v manželovej prítomnosti. Nie ako Elysa. Tá si vždy dokázala nájsť cestu ako mu odporovať a hlavne v poslednom roku to bolo takmer neznesiteľné. Pre oboch. Zrazu mu niečo vstúpilo do sna.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár