Druhý deň ráno sa zobudil ešte za tmy. Veď tak bol zvyknutý vstávať už veľa rokov. Pohľad mu padol na druhú posteľ v miestnosti. Bola prázdna. „Ten človek vstáva teda skoro,“ pomyslel si a posadil sa. Pretrel si oči a prešiel k umývadlu. Mal rád studenú vodu na tvári skoro ráno, keď sa potreboval prebrať. Obul si svoje čierne čižmy, ktorému siahali až po kolená a vyšiel z izby. Iňakiho nenašiel ani dolu v hostinci a tak si objednal od sotva prebudenej hostinskej niečo na raňajky. Priniesla mu studený koláč a mlieko. „Prosím, nenechal tu môj priateľ náhodou pre mňa nejaký odkaz?“ spýtal sa mladého dievčaťa. „Ach áno pane, dobre že ste sa opýtali. Inak by som asi zabudla. Nechal tu pre vás tento list,“ dievča vybralo spoza zástery kus papiera a podávalo mu ho.
Lear, odišiel som pozrieť vlky. Počkaj ma na poludnie pri chráme.
Iňaki
„Výrečný ako vždy,“ pomyslel si a pustil sa do studeného koláča. O chvíľu vošiel do hostinca ďalší hosť. Lear si ho nevšímal. Muž však mieril k nemu. „Smiem si prisadnúť?“ spýtal sa. Lear prikývol, aj keď mu bolo čudné prečo chce ten chlap sedieť práve pri ňom ak sú všetky ostatné stoly voľné. Muž ticho sedel. Hostinská sa spýtala čo mu prinesie a on potichu odpovedal, že len víno. Lear nevedel ako sa ma k nemu správať a tak sa spýtal: „ Kto ste pane?“
„Ale ja predsa nie som muž! Volám sa Aleen,“ odpovedala s úsmevom na perách. Lear sa skoro zadusil kúskom koláča, čo práve prehĺtal. Hneď ako sa spamätal, premeral si ju. Mala ostré črty a dlhé plavé vlasy zviazané do uzla. Oblečené mala podobné šaty ako on. Preto si ju zmýlil s mužom.
„Prepáčte mi to. Veľmi ma to mrzí. To vaše šaty ma pomýlili. Je mi to naozaj ľúto,“ jachtal , zatiaľ čo ona sa len usmievala. „Viem kam mierite. Chcete ísť do Severnej zeme. To je nebezpečná výprava pane,“ povedala potichu a prechádzala po ňom pohľadom. „Môžem sa spýtať odkiaľ to máte? A prečo vás to zaujíma kam mierim?“ spýtal sa so zatajeným dychom. Tušil, že za týmto bude ešte niečo viac ako sa zdalo kým si k nemu prisadla.
„ Mám svoje zdroje a zaujíma ma to z čisto osobných dôvodov. Nebojte sa, nikomu to na nos vešať nemienim. Viete, chcela by som ísť s vami,“ už druhýkrát počas ich niekoľkominútového rozhovoru ho absolútne šokovala. Tá žena bola samé prekvapenie.
„ Tak počkať slečinka. Vy si myslíte, že zvládnete cestu na Sever? Určite ste len nejaká bohatá panička, ktorá by rada zažila dobrodružstvo. Toto nebude hra moja milá. Tu môže ísť o život. Sever je krutý,“ varoval ju a zároveň premýšľal kto to do čerta je a prečo sa chce hnať tam, kam by sa ani jemu nechcelo, keby nehľadal Elysu.
„Kde je váš priateľ? Možno by sme to mohli prebrať aj s ním nemyslíte?“ toto už prekračovalo všetky medze. To dievča zjavne o nich vedelo všetko. Možno vedelo viac než on sám a to sa mu naozaj nepáčilo. Rád držal veci pevne v rukách.
„Pozrite, ale vy nemôžete... Tak dobre. Mám sa s ním stretnúť a poludnie pri chráme,“ odvetil nakoniec a premýšľal ako ho donútila zmeniť názor tak rýchlo. Bol rozhodnutý povedať jej nie. Sám Iňaki hovoril, že cesty sú teraz nebezpečné a plné prekvapení.
Aleen toho bola príkladom.
Keď dojedol, rozhodol sa , že nebudú len tak nečinne sedieť v hostinci, ale pôjdu si ešte pozrieť mesto.
Aleen ho poprevádzala rôznymi peknými zákutiami a rozprávala o histórii tohto mesta. On si ju zatiaľ stihol poriadne prezrieť. Bola dosť vysoká, aj keď do Iňakiho výšky jej chýbalo ešte dosť. Mala dlhé biele, ba strieborné vlasy (počas ich prechádzky si ich rozpustila, hovoriac, že ich nerada má v uzle) a zelené oči. Nebola tmavá tak ako ľudia v meste alebo Lear. Mala bledú pokožku a bystrý pohľad.
„Iňakimu isto pripomenie jeho mamu,“ pripomenul si Lear, cestou k chrámu, kde sa mali s ním stretnúť.
Iňaki už na nich čakal a vôbec sa netváril prekvapene, že Lear niekoho priviedol. „Som Iňaki a idem do Severnej zeme. Kto si a kam mieriš ty?“ opýtal sa rovnako, ako keď po prvýkrát stretol Leara. Aleen, nevyvedená z miery jeho prístupom odpovedala rovnakým spôsobom. „Som Aleen a tiež mierim do Severnej zeme. Chcela by som ísť s vami,“ povedala rovno a zapichla svoje zelené oči do Iňakiho modrých. Ich pohľady sa stretli a Learovi sa zdalo, že medzi nimi prebieha nejaký súboj. Tak prenikavo na seba hľadeli.
„Dobre, môžeš ísť ak o to stojíš. Teraz poďme vybrať kone. Bez nich by sme sa na Sever asi ťažko dostali nemyslíte?“ otočil sa a pomaly sa vydal po mestskej vydláždenej ulici smerom k okraju mesta. Aleen sa iba usmievala a vykročila za ním. Lear síce nerozumel ako sa tí dvaja dohodli a prečo tú ženu Iňaki berie bez nejakej záruky, ale prijal to bez námietok.
Po niekoľkých minútach kráčania sa dostali až k starému ošarpanému domu. Iňaki zaklopal na poobíjané dvere. Otvorili sa. V nich stál veľký tmavý muž a s dobrosrdečným úsmevom objal mladíka. Ten sa tiež usmial a zakýval na druhov aby podišli bližšie.
„Shalom, toto je Lear a Aleen. Ideme na sever a potrebujeme kone,“ povedal Iňaki.
„Neboj, to zariadim. Ideš splniť svoje túžby chlapče? Dobre, dostaneš dobré kone aby si sa dostal na sever v poriadku. Len či sa dostaneš celý aj späť,“ zaburácal hrubým hlasom Shalom a potom zavrel dvere na dome a zapískal. Pribehli dva veľké čierne psy. „Tak poďme sa pozrieť aké kone vám vyberieme,“ ukázal na mestskú bránu.
Vydali sa teda von z mesta.
„Viete, chovám ich v ohradách skrytých za mestom a tam na nich dávajú pozor dvaja moji chlapci. Je to oveľa lepšie ako ich držať zavreté v meste v malých stajniach. Hlavne pre rodiace kobyly. Viete, ony sú radšej na čerstvej tráve,“ básnil o svojich koňoch Shalom a pri tom prešli cez bránu. Strážnik sa na nich ani len nepozrel.
Konečne sa dostali za mesto a zamierili k najbližším stromom. Keď k nim prišli objavili sa medzi nimi štyri veľké ohrady. Shalom zamieril hneď k prvej a vysvetľoval im:“ V tejto prvej ohrade sú kobyly. Táto druhá je plná odstavených žriebät a tamtá tretia je pre staré kone. Vo štvrtej sú žrebce, “
„A čo je v tej poslednej?“ opýtala sa Aleen.
„V tej je Floa. Ubližovala iným koňom a preto sme jej museli postaviť samostatnú ohradu. A bohužiaľ ju ani nikto nechce kúpiť, pretože sa na nej nedá jazdiť,“ ozval sa hlas zozadu. „To je jeden z chlapcov, ktorý ich strážia,“ poznamenal Shalom.
Mladík sa k nim priblížil s úsmev na tvári. Zjavne sa mu páčila hlavne Aleen, pretože sa nevedel na ňu vynadívať.
„Beriem ju!“ rozhodne povedala a prešla k ohrade s nezvládateľnou kobylou.
Shalom nič nepovedal iba prikývol. Lear a Iňaki sa presunuli k ohrade so žrebcami. O malú chvíľu už aj oni vedeli, ktoré z koní chcú.
Potom už za ne iba Shalomovi zaplatili. Odmietol platbu za Floe a vyhlásil, že je rád že už ju tu nemá. Vraj je to krásne zviera, ale nemá pána. Dohodli sa s ochrancami, že si po kone prídu zajtra ráno a vydali sa k mestu. Aleen si objednala izbu v hostinci Virgo tak ako oni a šla späť skôr ako oni čo i len dojedli.
„Je zvláštna nemyslíš? Prečo si sa jej vlastne na niečo nepýtal keď si jej dovolil ísť s nami? Nevystavuješ nás tak náhodou nebezpečenstvu?“ sypal zo seba otázky Lear, len čo osameli.
„Teba som snáď na niečo pýtal, keď som ti ponúkol spoločnú cestu?“ schladil ho Iňaki a naďalej potichu jedol.
Lear pokrútil hlavou a tiež pokračoval v jedení. Po tom čo sa vysporiadali s celým kurčaťom poprosili hostinského o nejaké zásoby sušeného mäsa a iných potrebných vecí na dlhú cestu.
Obaja sa potom presunuli do svojej izby, aby sa vyspali na dlhú cestu.
Lear zaspával len ťažko. Bol zvedavý čo ho čaká v nasledujúch týždňoch.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sangria011
18. 4.apríla 2008 21:59
daleeeej!
Napíš svoj komentár