Aj nočné mory sú na niečo dobré....

Sedela som na okraji postele a zo všetkých síl som sa snažila upokojiť dych. Tento týždeň už tretia nočná mora. Proste to už prekračovalo hranice. Na tričku, ktoré mi slúžilo ako pyžamo, boli škvrny po pote. Už ma to prestávalo baviť. ,To je jednoznačne tým prekliatym stresom. ´ pomyslela som si, keď som kráčala dolu do kuchyne.

Sedela som za stolom a popíjala kakao. Potrebovala som si dať hlavu do poriadku a upokojiť sa. Zajtra mám test z ktorého si nemôžem dovoliť vyletieť. Ak si dnes v noci neoddýchnem, tak naozaj neviem ako zvládnem tie zabijácke vzorce.

-Čo robíš o pol tretej ráno hore? – spýtal sa ma brat, ktorý zrejme tiež nemohol spať. Vytiahol z chladničky kusisko jahodového koláča a prisadol si.
-Zrejme to čo ty. Nemôžem spať. Zas som mala nočné mory. – povedala som monotónnym hlasom a nabrala som si na prst trochu šľahačky z koláča, ktorý sa prepadal, pomaly ale iste, do útrob môjho brášku.
-Hej, nežer mi to!!! – osopil sa na mňa, tiež v nie veľmi dobrej nálade. – Tento týždeň ti už asi hrabe, tretí krát. Ako je to možné? To ja som zväčša ten, ktorý máva zlé sny. Nie ty.
-Nehovor. Keď si na to tak nárokuješ, pokojne si to môžeme vymeniť...Mňa to už totiž ani najmenej nebaví. – odvrkla som mu, dopila kakajko, ako sme v detstve radi hovorili, popriala dobrú noc a pobrala som sa do postele. V hlave som mala iba jediné prianie. Len nech mi už v hlave nestrašia žiadne mŕtvoly.

Sedela som na drevenej stoličke uprostred obrovskej miestnosti. Sama, zviazaná. Cez ústa šatka. Pomalým ale sebaistým krokom kráčala ku mne dáma v čierno-červených barokových šatách. Povedzme si na rovinu – boli úplne nevkusné, priam až nechutné. Dala mi z úst dolu šatku a takým strašne zvláštnym slizkým úsmevom mi nechtiac naznačila, že to, čo bude nasledovať sa mi nebude ani za mak páčiť. Mala som sto chutí jej skomentovať tie šaty. Niečo takého hrozne škaredého a nevkusného som nikdy nevidela. Jediná vec, ktorá ma prinútila držať jazyk za zubami, bol samopal. Desivý, chladivý, priložený k mojej hlave.

Nechápem ako, ale zrazu som nebola spútaná, proste tie povrazy, ktoré sa mi zarezávali ešte pred chvíľkou do rúk boli fuč. Vyparili sa, cica spapala. No napriek tomu som sa nemohla hýbať, nemohla som sa postaviť, otočiť hlavu, dokonca som nemohla ani zatvoriť oči. Nič.

Vtom vstúpili do miestnosti traja ľudia. Dvaja z nich boli muži. Zlí muži – bolo to z nich cítiť, taká zvláštna aura, blbý, zvieravý pocit. Avšak to nebolo to najhoršie. Medzi nimi stála osoba – dievča – presnejšie, jedna z mojich najlepších priateliek. Celá bola doráňaná, dobitá, oči podliate krvou a slzami.

To čo nasledovalo bola jedna z najhorších vecí, ktoré som v živote zažila. Teda, aspoň som si to myslela. Tí chlapi ju bez štipky súcitu začali týrať. Ubližovali jej takými vynaliezavými spôsobmi, že som už v nich nedokázala spoznať ľudí – správali sa ako zveri. Táto moja kamarátka sa tam zmietala trpela, kričala na mňa aby som jej pomohla, že to nezvládne, tú bolesť, ten strach... A ja som sa nemohla pohnúť. Kričala som nech ma pustia, nech jej dajú pokoj,...No oni neprestávali a tá hnusná ženská sa v tom pohľade vyžívala. Vychutnávala si to utrpenie ktoré tí muži spôsobovali – jej – mojej priateľke, spriaznenej duši a aj mne.

A ja som nemohla nič. Nemohla som jej pomôcť, nemohla som odvrátiť tvár, nemohla som zavrieť oči. Mohla som iba jediné - trpieť pohľadom na túto scénu. Z očí sa mi začali liať slzy. Kvantá sĺz, hektolitre sĺz. A tá žena sa iba smiala. Kruto a chladne. Keď sa jej už ten pohľad zunoval, vypálila do mojej spriaznenej duše plný zásobník. Padla mŕtva. Tá bolesť čo ma premkla bola neznesiteľná. V tej chvíli som si želala umrieť. No nestalo sa. Namiesto toho sa nad mŕtvolou objavila moja ďalšia priateľka. Ona, tá mŕtva a ja sme bývali neporaziteľné trio. Bola by som pre ne spravila všetko na svete. No nemohla som. Stále som cítila ten vnútorný hnus samej nad sebou. Do toho sa pridali vzlyky kamarátky a jej nahnevané pokriky na mňa. Vraj prečo som ju nezachránila, prečo som jej nepomohla, prečo som to dovolila, prečo tam len tak sedím....Nevedela, že sa nemôžem pohnúť.

Potom sa to peklo začalo odznovu. Lenže tentokrát už neboli žiadne zvolania o pomoc. Jediné zvuky boli výkrikmi bolesti, ktoré sa hrnuli z hrdla priateľky. Sekundy sa mi vliekli ako nikdy. Preklínala som tých mužov, tú ženu a to, že ešte žijem, keď ľudia ktorí majú pre mňa najväčšiu cenu mi pred očami zomierajú. Aj ona ukončila svoju púť s dávkou nábojov priamo do srdca. To aby som mala možnosť vidieť jej výraz, oznámila mi tá beštia, ktorá stála tesne vedľa mňa. Keď som na ňu začala ziapať aby konečne zabila aj mňa, tak sa opäť iba hladne zasmiala.

No to nebolo ani zďaleka všetko. Na telách mojích priateliek sa postupne vŕšili mŕtvoly ďalších ľudí, za ktorých by som bola ochotná položiť život. No nemohla som. To ma ničilo najväčšmi. Postupne mi pred očami skonávali priatelia z klubu, ktorých beriem ako svoju druhú rodinu. Jeden po druhom. A to peklo stále neprestávalo. Po vyvraždení mojej nepokrvnej, klubovej rodiny sa tá sviňa pustila do mojej skutočnej rodiny.

Bratia, mama, otec, starká, krstný otec – všetci – celá moja rodina. Padali postupne jeden po druhom v ukrutných mukách. Ziapala som na tú ženskú ako zmyslov zbavená, nech prestane, nech mučí mňa, že to neprežijem. Ona sa iba smiala a chladnokrvne mi oznámila, že aj keby mi mala darovať cudzie srdce, tak sa postará aby som toto divadlo videla do úplného konca.

Keď namierila zbraň na moju utýranú mamu, vydala som zvuk, ktorý nepatril do ríše ľudí. Bol to zvuk raneného zvieraťa. Tú bolesť som už nedokázala znášať, drala s mi z hrdla von...

-Hej, preber sa!!! – triasol so mnou brat na posteli. – Bol to len zlý sen. Všetko je dobré. Iba sa ti to snívalo. – utišoval ma. Vankúš som mala úplne premočený od sĺz. Chvela som sa na celom tele. Inštinktívne som objala brata. Nikdy som ho nevidela radšej. Živého zdravého. Tuho som ho stisla, potrebovala som sa uistiť, že tam je naozaj. Že to bol len blbý sen.
-Au, dávaj pozor!!! Chceš mi polámať rebrá? A čisto mimochodom, zaspali sme do školy. Takže vstávaj aby sme stihli bus. – pokúsil sa márne vymaniť z môjho objatia. Keď som ho už konečne pustila, bola som si istá, že to bol naozaj len sen. Pekelne škaredý, strašidelný sen.

Určite si viete predstaviť ako sa mi po takej ´ pokojnej ´ noci písal test z chémie. No bolo mi to dokonale šoufl. To či bude z písomky guľa alebo jednotka mi v tej chvíli pripadalo byť úplne nepodstatné. Baby síce nepochopili to päťminútové objatie hneď zrána so skonštatovaním toho, že si ani nevedia predstaviť ako rada ich vidím, ale z môjho pohľadu pochopili, že je to pre mňa naozaj veľmi dôležité. Omnoho dôležitejšie než dobrá známka z chémie.

 Skutočný príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu