Namrzená som si sadla na moje obľúbené miesto (čo sa stalo, že mi ho nik nevyfúkol?) a listovala som si v ponuke čajov...Po chvíľke ku mne dokvitol kamarát, ktorý v čajovni robí a s jeho klasickým „aňóóó“ mi aspoň trošku pozdvihol náladu.
-Lipu by som si dala... – atakovala som ho narovinu. Bola som chorá a nebolo mi dvakrát do reči.
-Nemáme. – Bola jeho odpoveď.
-Tak mi daj teda echinaceu. – vyštekla som naňho ešte pomerne prívetivým tónom.
-Nemáme. – Zopakoval odpoveď z pred chvíle. Priamo úmerne s mierou mojej naštvanosti rástla aj jeho škodoradosť. Kord, je to škorpík – najväčšia sviňa z horoskopu – tak ako aj ja.
-Dobre, tak teda tento zelený. A to mi ani nehovor, že ne-...- vyprskla som už.
-Nemáme. – Ten sa tuším fakt vyžíval v mojej nasranosti.
-Do pekla!!! Máte vy vôbec nejaký čaj???- to som sa už akosi neovládla a vybuchla.
-Nemáme.- to sa už totálne rehotal –ale nie. Zo zelených máme tieto, bylinky žiadne, poprípade keby si si dala nejaký čierny. –poukazoval mi čaje, ktoré ešte mali, aby ma aspoň trošku upokojil.
-Vieš, že čierne mi chutia ako zaliate korenie z instantnej polievky. Tak mi teda prines tento. – ukázala som mu na jeden, ktorý menoval medzi tými, ktoré majú „na sklade“.
-Perfektne! – povedal jeho klasickým štýlom, ktorým mi zase o trošičku zlepšil náladu.
-Čo sa robí, že nemáte žiadne poriadne čaje? – spýtala som sa ho iba tak pre informáciu.
-Ááále, to ani nerieš! Milanovi zase drblo. Ešte stále neobjednal nové čaje. Za chvíľu tým ľudom nebudem mať čo ponúknuť. Tebe ešte keď poviem, že nemáme, tak to berieš -ty a tvoja parta ste tu skalnými- ale čo tým ostatným??? Vyondím sa im do čajníku alebo čo? Čarovať zatiaľ neviem. – vylial si dušičku a ponáhľal sa, pripraviť mi čaj.
Sedela som na gauči, už s čajíkom pred sebou. Prvý nálev bol už dávno vypitý. Mňam! Hneď mi bolo lepšie. Na kolenách som mala jednu knihu, ktorú mi požičal kamarát a ktorá ma veľmi oslovila už po prvých pár stranách – Cesta pokojného bojovníka. Zahĺbená do knihy som si ani neuvedomila, že vedľajší gauč začal byť okupovaný nejakým chalanom. Vlastne som si ho všimla, až keď sa začal smiať na mojom polovýkriku – A do riti!! – keď som si uvedomila, že sa mi čaj lúhuje namiesto minútky asi tak štvrť hodiny. (VYSVETLIVKA – druhý čajový nálev sa má lúhovať v rozmedzí od 30sekúnd do tej minútky, minúty a pol. So stúpajúcim časom lúhovania klesá jeho piteľnosť. Avšak toto sa týka iba prvých dvoch nálevov. Pri ostatných sa časová doba postupne predlžuje.) Rýchlo som začala pracovať na tom, aby sa čaj z čongu (VYSVETLIVKA – nádobka na lúhovanie čaju.) dostal s čo najmenšími stratami do misky. Už teraz som vedela, že ten čaj bude v lepšom prípade iba kurevsky horký, v horšom prípade bude chutiť ako čistý blen.
Keď sa z vedľajšej sedačky ozvala druhá salva smiechu pri pohľade na grimasu, ktorú som vystrúhala pri ochutnaní čaju, otočila som hlavu, aby som zistila, kto sa tak dobre baví na môj účet. Sedel tam obyčajný chalan. Žiaden krásavec, asi tak o hlavu vyšší od šerblíka ale s prívetivými, veselými očami. Keď si všimol môj pohľad, usmiala sa.
-Čo dobrého čítaš? – spýtal sa stále sa usmievajúc. Asi milistotinu sekundy som premýšľala či mu iba niečo odvrknem a budem ďalej pokračovať v súboji s nechutným čajovým nálevom, no túto možnosť som ihneď zamietla. Keď už mám ja zlý deň, prečo by som ho mala kaziť aj iným.
-Knihu. Cesta pokojného bojovníka. – odpovedala som mu, stále ešte trochu nazlostená. Avšak tento pocit prevyšovalo prekvapenie, že sa niekto odvážil osloviť ma. Veď v dnešnej dobe sa ľudia neodvážia pozrieť sa niekomu priamo do tváre keď idú po ulici, nieto ešte niekoho cudzieho priamo osloviť. Len tak. Bez dôvodu. Plus mňa to udivovalo dvojnásobne, keďže viem dosť efektívne zazerať, takže môj pohľad masovej vrahyne zabíja akékoľvek iné pokusy o nadviazanie kontaktu.
-Tak to mi naozaj nič nehovorí. No musí to byť veľmi zaujímavá kniha, keď si si zabudla zliať čaj. Asi ho máš teraz extra silný. –poznamenal. Nechápala som, ako sa dokáže niekto stále tak usmievať. Bolo to ale jednoznačne aspoň niečo pekné v tento deň.
-Silný. Čistá brutalita. A ty čo čítaš? – spýtala som sa ho na margo časopisu, ktorý mu ležal na kolenách.
-Časopis pre modelárov. Je to moje hobby. – Ešte stále sa usmieval. Nechápala som to. No s pohľadom na jeho vysmiatu tvár sa moja zlá nálada začínala postupne vyparovať. Začínala som sa aj ja usmievať.
-Zaujímavý koníček. – bolo moje skonštatovanie. Znova som si usrkla z čaju. Práve som sa chystala pokračovať v čítaní, keď sa mi opäť prihovoril.
-A ty si bojovníčka, keď čítaš knihu o bojovníkovi? O čom je tá kniha? – spýtal sa stále sa usmievajúc.
Začala som mu rozprávať dej knihy, ktorý som zatiaľ poznala, spolu s farbistým podkladom mojich subjektívnych poznámok a komentárov. Po chvíli sme sa zhodli na tom, že bude lepšie keď si prisadne. Nebudeme predsa zbytočne okupovať dva gauče. Ku knihe som sa už v čajovni nedostala. Debata, ktorá sa začala kvôli pridlho lúhovanému čaju, sa pretiahla až do chvíle, keď prišiel Miloš veľavravne si klopkajúc po hodinkách. Jasný signál, že sa máme už pomaly zdvihnúť a vypadnúť. Koniec koncov, aj on musí stihnúť autobus domov a ešte predtým musí zatvoriť.
Ak čakáte nejaké zamilované vymieňanie telefónnych čísel, bozky či následné oznámenie sobášu poprípade tehotenstva, tak ste na omyle. Proste sme sa zdvihli, zaplatili a odišli. Pred dverami sme sa rozlúčili obyčajným ahoj a každý sme sa vybrali svojím smerom.
Kroky, ktoré smerovali k autobusovej stanici boli však iné ako tie, ktorými som sem vošla. Odchádzala som s dobrou náladou, usmievajúc sa ako Májka z Gurunu na okoloidúcich a priamo im hľadiaca do tváre. A to iba kvôli jednému príjemnému rozhovoru, ktorý som vôbec nečakala.
_________________________________________________________________________
Podoba postáv nie je náhodná – tí ktorí chodia do jednej nemenovanej čajovne vedia. Avšak mená som zmenila – nemusela som, ale chcela. Len tak, zo srandy.
A úplne na záver – viete čo je na tom najlepšie? Že tento príbeh je skutočný – síce som tam pár vecí prikrášlila ale inak sa naozaj odohral. A ozaj – s tým chalanom som kamarátka. Ak sa stretneme na ulici tak sa pozdravíme, v čajovni si vždy vymeníme aspoň pár viet, poprípade si dáme čajík a pokecáme. A to všetko iba kvôli jednému nálevu.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ena233
10. 2.febuára 2009 14:26
ten vražedný pohľad to poznám s tým mám problém aj ja....ale niekedy sa stávajú aj dobré veci...výnimočne ale stávajú...
2
pekné, dostalo ma to "Milošove" aňóóó a následné Pefrektné - celý on
4
suepr ,aj ja chcem dnes je to fakt nevidane aby niekto niekoho oslovil, nieto este rozpravat sa s nim, no pokial to nie je nejaky uchyl alebo tak sak pozname take individua co tu chodia po svete ze
Napíš svoj komentár