Asi som workoholik. Jednak, vzdala som sa dvoch voľných dní. Dobre, potrebujem peniaze – na chatu, výlety, pivo a tak všeobecne na adekvátny prázdninový život. A jednak, ja mám svoju brigádu rada – teda tú jednu (druhá brigáda-nebrigáda ma uvádza pocitovo do pomykova, nie, že by som ju nemala rada, no hoci platia viac, tak radšej trávim čas v horšie platenej brigáde). Poznám kopu nových ľudí, mám motiváciu zlepšovať sa a cítim sa v nej skvele.
Neznášam, keď nemám v dni ako je tento pri ruke svoju spriaznenú dušu. Cez net nie je taký duševný preplesk ono a naživo je hnilá jak voš.(Ale aj tak ťa lúúúbim! ) Alternatívnym liekom je prechádzka so psom. To aspoň tie rozhovory mňa so mnou pôsobia dojmom, že vediem živú konverzáciu so svojím psom. Dobre, aj to pôsobí dosť divne ale nie až tak ako keby som sa rozprávala ja a ja. Čiže dnešné stavy sú zažehnané – zatiaľ. Verím, že zvyšok dňa prežijem bez zbytočného BÁÁÁÁ a UÁÁÁÁ a vyspevovania piesní z muzikálu Rebelové, fakt neviem spievať a mučiť rodinu len preto, aby nezistili ako na prd mi je, mi príde dosť kruté.
Je celkom sranda povedať si do očí pravdu. Viete, ak si raz človek vsugeruje, že tie brvná v očiach sú realitou, tak sa to ťažko berie späť. A ja som sa dnes zahrala na svojho očného. Otvorila som si oči pred realitou. Nie vždy je totiž svet krutý, ostatní ľudia bezprávne ustráchaní pri rozhovore so mnou, budúcnosť čiernobiela a podobne. Ono... Mne samej sa zle trávilo priznanie, ktoré som vydolovala z hĺbky duše.
Že som bojko, ktorý pri prvých problémoch radšej zdupká a obviní zo zlahania niekoho iného.
Že hoci strúham Ironmana v ženskom šate, tak napriek tomu by som brala bodyguarda, pri ktorom by som sa báť nemusela.
Že ak ma človek neobjíme, tak to neznemená, že nestojí o moje objatie.
Že...
Tých „Že“ som našla celkom dosť. A najmä to prvé mi dalo riadnu facku. A tá ma prebrala a dobre padla.
Dnešok priniesol aj menej podstatné informácie do môjho života. Napríklad, ak idete behať, tak si radšej vezmite okuliare – ak vám vletí muška do oka, tak to sakramentsky štípe. Taktiež je podstatná informácia pre môj život správanie môjho psa, mojej úžasnej Elziky. Mala by som si z nej brať príklad. Ja ak by som bola pes, tak by som bola rotvajler a dnes bych tej nafintenej žabe ukusla kus stehna za to, že tých svojích čoklov nedala na vodítka a jej ratlíkom bych zrejme ukusla tiež niečo – to čo by sa mi dostalo prvé do papule. Zato moja milučká ich krásne odignorovala zanietene ňuchajúc papraďovitú rastlinku vpravo. Taktiež som zistila, že aj moja dedinka má dvojo tvárí. Pri prechádzke tou temnejšou ma napadali prirovnania ku Dr. Jekyllovi a Mr. Hydovi či krajine Therabithia, kde by som sa mohla naučiť ako bojovať so strachom.
A aby som nezabudla - miluejm babičkine inotaje v bežnej konverzácii. Kam sa na toto hrabe puberťácky slang. Bábi nemá chybu!
Potom som sa vrátila do reálneho sveta medzi domy, stromy a autá, a ako ma prvé chlapča pozdravilo Dobrý deň, tak som si uvedomila aká som stará.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
vlcica1989
14. 6.júna 2011 21:07
krásny výlev a JA NIE SOM LENIVÁ
3
Therabithia - pekný smutný film. Dlho som ťa nečítal
,,Že hoci strúham Ironmana v ženskom šate, tak napriek tomu by som brala bodyguarda, pri ktorom by som sa báť nemusela. " pekné napísané
... poznám veľa dievčat, ktoré hrajú hrdinky, vlastne stále niečo hrajú, asi je to vo vás zakódované, niekedy to štve ale väčšinou ste zlaté - tak nech ťa to netrápi
,,Že hoci strúham Ironmana v ženskom šate, tak napriek tomu by som brala bodyguarda, pri ktorom by som sa báť nemusela. " pekné napísané
... poznám veľa dievčat, ktoré hrajú hrdinky, vlastne stále niečo hrajú, asi je to vo vás zakódované, niekedy to štve ale väčšinou ste zlaté - tak nech ťa to netrápi
Napíš svoj komentár